Zaujímavé témy z blogu Petra Šveca

Zaujímavé témy z blogu Petra Šveca

Sen o bratstve, rovnosti a slobode

Prisnil sa mi sen. Nie, nejdem napodobňovať americkú legendu. Môj sen bol taký našský, takmer zápecnícky. Prisnilo sa mi, že na Slovensko prihrmela omeškaná tradicionalistická verzia hodnôt, ktorými sa opája liberálna časť tzv. vyspelého západu – hodnôt bratstva, rovnosti a slobody. Bratstvo tých, ktorí poctivo drú, aby uživili svoje rodiny. Ktorí prispievajú, aby spoločnosť prosperovala. Bratstvo usilovnosti, poctivosti, čestnosti, obetavosti, odmietania zákerností a intríg.

Rovnosť šancí, ale nerovnosť vo výsledkoch. Lebo každý má predpoklady na niečo iné, každý ma inú predispozíciu na akceptovanie rizika, a môže si preto dovoliť niečo iné. Tí šťastnejší, odvážnejší, unikátnejší a tvorivejší viac. Veru tak, blahobyt závisí aj od šťastia. Nezávidím tým šťastnejším, nie všetci vedia zvládať blahobyt a šťastie, ktoré neraz nosí nešťastia. Rovnosť pred právom. Rovnosť v schopnosti naplniť si všetky základné potreby pre tých, ktorí sa neflákajú. Ktorí nečakajú, že im do úst padne štátna manna. Ktorí rôznymi formami prispievajú do rozvoja svojej komunity – rodinnej, lokálnej, štátnej. Nad národným štátom totiž nie je nič. Len záujmy a navzájom kontrolované partnerstvá.

Sloboda vo vyjadrovaní, v prejavoch, v rozhodnutiach, sloboda pohybu, sloboda výberu, sloboda voľby. Sloboda tvorby, objavovania, vedeckého výskumu. Maximálna, len s minimálnymi obmedzeniami. Sloboda jedného jednotlivca a vyšších entít, ktorá nie je vynucovaná na úkor slobody iných entít. Sloboda jednej entity neumožňujúca fyzickú agresiu proti inej entite. Sloboda neumožňujúca vnucovanie kvót a vynucovanie poslušnosti, ani zotrvávanie v žalároch národov, ani teror, vyhrážanie, prípadne vydieranie. A potom som sa prebudil do reality. Ešteže mi osud umožnil žiť, nie iba snívať, môj profesionálny sen, povznášajúc sa vysoko nad absurdnosťami reality.

Sen o demokracii ako vláde väčšiny

Našu vlasť čaká po horúcom lete aj horúca jeseň a ešte horúcejšia zima. Existuje nádej, že horúci nástup extrémisticko-„humanistických“ kandidátov na vysoké štátne funkcie schladia svojou nekonečnou nafúkanosťou, aroganciou a nekompetentnosťou samotní adepti. Na politickej scéne existuje alebo do politickej arény sa hotuje niekoľko strán s liberálnym zameraním. Je možno všetky označiť za extrémistické? Určite nie, aj keď osobne nikdy nebudem voliť ani podporovať žiadny liberalizmus. Nerobím antikampaň, oznamujem.

Pozrime sa teda, aký je charakter tradičného, povedzme štandardného liberalizmu. Nebudem sa vybíjať v politologických poučkách ideológov. Ponúkam pohľad stratéga, ktorý za najdôležitejšie považuje aspekty dlhodobého prežitia národa. Prvým z nich je štátnosť ako najposvätnejšia hodnota a predpoklad prežitia každého životaschopného štátotvorného národa.

Štandardný liberalizmus má zhodu s tradicionalizmom v tom, že nie je protištátny. Rovnako ako iné neliberálne tradičné politické smery rešpektuje základné ľudské práva, váži si slobodu prejavu a vyjadrovania. Podporuje dodržiavanie pravidiel, uznáva štátnosť. Neterorizuje ľudí s rozdielnymi prioritami. Možno aj prehnane podporuje a glorifikuje úplnú slobodu, povedzme podnikania. Aj keď liberalizmus má vždy ľavicovú inklináciu, ten tradičný možno menej zdôrazňuje úlohu štátu, jeho regulácií a zásahov. Od tradicionalistov sa odlišuje v prioritách ekonomickej a finančnej politiky.

Tak socialisti, ako aj extrémistickí „humanisti“ sa bratajú s veľkokapitálom. Na rozdiel od tradicionalistov a štandardných liberálov nemajú radi nezávislých živiteľov – živnostníkov, kulakov, rodinné podniky. Tradičný liberalizmus rešpektuje demokraciu ako vôľu väčšiny. Uznáva rozhodujúci význam rodiny s dôrazom na individuálne „preferencie“. Spolupráca tradicionalistov a štandardných liberálov je možná v prípade jasného vymedzenia hraníc. Čiže ak liberalizmus rešpektuje profesionalizmus, právo, poriadok a normálnosť.

História dokazuje, že práve konzervatívci a tradicionalisti zvyknú ustupovať liberalizmu a nie naopak. Mnohé dnešné štandardné slobody si neprávom prisvojujú liberáli. Sloboda slova, sloboda prejavu, sloboda pohybu, všeobecné volebné právo a iné slobody boli výsledkom evolučného vývoja. Ich iniciátormi boli skôr tradicionalisti, neraz konzervatívne zameraní. Až postupne si ich výsledky začali privlastňovať liberálni oportunisti.

Aký je potom rozdiel medzi spomínaným štandardným liberalizmom a ultraľavicovým extrémistickým „humanizmom“? Extrémistické agresívne formy liberalizmu v prvom rade odmietajú štát. To je prvok extrémizmu. Ideológiou kozmopolitizmu a internacionalizmu slepo podporujú mixovanie národov, anarchiu a nadštátne prvky – superštáty. Na dosiahnutie svojich cieľov uplatňujú teror, vydierajú, vyhrážajú sa. Všetky iné názory sankcionujú. Pre extrémistov neexistuje sloboda prejavu, uplatňujú totalitnú cenzúru médií, potláčajú slobodu vyjadrovania. Dnes finančno-korupčnými metódami. Podporujú a agresívne presadzujú nadpráva menšín na úkor tradičných hodnôt drvivo-väčšinovej normálnosti. To sú ďalšie antidemokratické prvky extrémizmu.

Všetci extrémisti reprezentujú ovládnutie väčšiny vnucovaním okrajovej agendy. Extrémisti idú s rovnosťou do takých absurdností, ktoré spôsobujú nerovnosť, netoleranciu, diskrimináciu väčšín. Výsledkom ich chápania rovnosti je neúcta k materstvu, k ženám, k starcom, k rodine, k skutočným hodnotám. Choďte do Škandinávie a prevezte sa mestským autobusom, majte len otvorené oči. Dať prednosť starším, alebo tehotnej žene je pre nich urážka.

„Humanistický“ extrémizmus rozvracia tradičnú rodinu a tradičnú spoločnosť, netoleruje nič iné, okrem svojho videnia sveta. Postihuje protagonistov tradicionalizmu a overených hodnôt. V podpore absurdností zachádza do extrémov okrem iného toleranciou k narkomanom, k pedofilom a iným zvrátenostiam. Ich legitimizáciou rozvracia spoločnosť zvnútra. Svojou podstatou je každý extrémistický „humanizmus“ anarchistický. Podporuje amaterizmus. Presadzuje, aby každý mohol robiť všetko: dievča má právo pôsobiť v chlapčenskom zbore, zdravotne znevýhodnený má právo robiť pilota, lebo chce. Tvrdí, že každý si môže robiť čo chce. Anarchisticky interpretuje a deformuje právo a poriadok. Ideologizuje všetko, rozdeľuje spoločnosť a demagogizuje nositeľov iných postojov. Len oni, extrémistickí „humanisti“, majú patent na pravdu, múdrosť, schopnosti, dokonalosť.

Pre nich sa sloboda jedného nekončí tam, kde sa začína sloboda druhého. Ich chápanie slobody je selektívne. Extrémistický „humanizmus“ má zvláštne chápanie slobody a suverenity národov presadzovaním obmedzenej suverenity národných štátov. Aká náramná zhoda s vychýrenými historickými diktátormi. Prepáčte, ak som sa niekoho dotkol, ale fakty sa nedajú obísť.

Ľudia ako autor týchto riadkov sú pre nich zvlášť nebezpeční. Ak niekto mal možnosť vidieť svet, navštívil veľmi veľa štátov, dokonca žil vo viacerých krajinách a nestane sa zapečeným agresívnym, extrémistickým „humanistom“, stáva sa ich nepriateľom. Osud mi dal príležitosť rozprávať sa a pochopiť filozofiu myslenia a priorít ľudí prakticky z väčšiny národov sveta. Prišiel som na jeden poznatok – životaschopné a rozvíjajúce sa národy sú otvorené myšlienkam, ale sú vlastenecké, tradicionalistické, suverenistické. Lebo takto sa prejavuje drvivá väčšina z tisícok ľudí, s ktorými som mal možnosť diskutovať.

Vyvesenie národnej zástavy pred svojim domom nie je nič výnimočné vo svete od USA, cez Anglicko, Wales, Škótsko, Nórsko, Francúzsko, až po Singapur, Malajziu, Austráliu, alebo Nový Zéland. Aj rozhodujúca väčšina denominácií kresťanstva na Slovensku je silno tradicionalistická, ba konzervatívna. To je pôvod väčšiny našich krajanov. U nás nemali sektárski extrémisticko-liberálni kresťanskí reformisti nikdy podporu. To je príčina, prečo aj naše ľavicovo-socialistické strany charakterizujú silné prvky tradicionalizmu, dokonca konzervativizmu a zachovávania tradičných princípov.

Prisnil sa mi ideologický, výsostne demokratický sen. Tradicionalistické skupiny, reprezentujúce hodnoty normálnej väčšiny sa spojili a našli „vedúceho“. A priniesli návrat normálnosti. Zatiaľ je to len sen. Ak nevyjde po horúcej jeseni a zime, Zem sa bude naďalej krútiť okolo svojej osi aj okolo Slnka. Možno to vyjde na druhý pokus. Tento sen sa raz môže stať skutočnosťou. Ak sa normálna väčšina nasrdí, a po ich krátkom zažiarení ako supernova vo voľbách pošle extrémistický agresívny „humanizmus“ na smetisko dejín. Ešte predtým, ako im dovolí na desaťročia nastoliť teror proti drvivej väčšine normálnosti.

Nerobím antikampaň, oznamujem moje hodnoty na základe spoznania reality v častiach štátov, ktoré som navštívil, na základe počúvania ľudí, ktorí „výdobytky“ nástupu reálneho „humanistického“ extrémizmu zažili a zažívajú. O týchto veciach musia otvorene hovoriť tí, ktorí sú zrelí, vedia, chápu, počujú a vidia. Nie múdro sa tváriaci dvadsiatnici, ktorým bolo povedané.

Demokracia – opak oligotyranie

Ak potrebuje demokracia nejaký prívlastok, tak vždy mám podozrenie, že chce niečo zakrývať. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že som dlhé roky spolupracoval s hnutím, ktoré tiež dávalo pred demokraciu prívlastok. Demokracia môže byť len jediná – bez prívlastku. Buď je, alebo nie je. Vláda ľudí a pre ľudí. Presnejšie – vláda väčšinového záujmu, väčšinového zamerania, väčšinových hodnôt. Aj taká vláda je zastupiteľská, čiže vládnu väčšinou vybraní politici v mene väčšiny. A väčšina má v demokracii právo výberu, ale aj právo necenzurovanej informovanosti. Tak, ako bola kedysi pre moju generáciu podozrivá „socialistická“ demokracia, tak je podozrivá aj sociálna, aj národná a už tobôž údajná „liberálna“ demokracia. Ak to väčšinové predstavujú kresťanské hodnoty, ani kresťanské hodnoty presadzujúca vláda ľudí a pre ľudí nepotrebuje prívlastkom zdôrazňovať, že je kresťanská.

Prečo liberálna demokracia nemôže byť v žiadnom prípade demokraciou? Nie preto, že si to niekto myslí. Aj môj vlastný názor na to je mi úplne ukradnutý. Liberalizmus nie je demokraciou preto, lebo svojou najhlbšou podstatou presadzuje menšinové hodnoty a záujmy mikro-menšín. Vláda menšiny presadzujúca záujmy menšiny má presný názov. A je jedno, aké menšinové záujmy presadzuje a predstavuje. Podstatný je fakt, že sú menšinové.

Volá sa „oligarchia“ z gréckeho „oligo“ (málo). A selektívny účelový prístup sa nedá ospravedlniť, ani zdôvodniť. Pretože oligarchia je presným opakom demokracie, doslova protikladom demokracie. Rovnako je protikladom a opakom demokracie aj agresívny extrémistický liberalizmus. Na politruckých poučkách a definíciách vôbec nezáleží. Rozhodujúca je hĺbková podstata ich zámerov. Keďže skutočným výsledkom je tyrania, tak názov môžeme spresniť – totiž v skutočnosti je to oligotyrania. Diktatúra menšiny.

Ak si vplyvné a finančne zazobané kruhy vyvolených v niektorých veľmociach a superveľmociach myslia niečo iné, to ešte neznamená, že sa ich manipulácii máme klaňať. Ani to neznamená patent na jedinú pravdu. Štandardný liberalizmus totiž nepotrebuje označenie „liberálna demokracia“ a už vôbec nemá právo tvrdiť, že jedinou skutočnou demokraciou je tá s prívlastkom „liberálna“. Môže mať iné názvy, reprezentujúci prioritné, často menšinové hodnoty, reprezentujúce menšinu. Ale mnohé aspekty slobody sú prioritne v záujme väčšiny, drvivej väčšiny, kvalifikovanej väčšiny, teda nad 50%-tnej väčšiny z celku. Dnes po ilegálno-migračnom marazme západného progresívneho liberalizmu treba ísť ešte ďalej – kvalifikovanej väčšiny štátotvorných národov. Tá sa dá vo veľkej časti štátov definovaná ústavnou väčšinou všetkých oprávnených voličov v štáte.

Ak teda nejaká odroda liberalizmu presadzuje slobodu slova a vyjadrovania, pokojne môže mať v názve slobodu, ako to poznáme aj u nás. Len nech budú dôslední a nespájajú sa s extrémistickým progresivizmom, ktorý je svojou protištátnou podstatou zhodný s inými ultraľavicovými extrémistickými formami vládnutia. Medzi nimi boľševizmom, fašizmom, aj nacizmom. Nie, nepomýlil som sa – všetko sú to ultraľavicové politické zvrátenosti. Spájajú ich spoločné charakteristiky: likvidujú štáty, obmedzujú im suverenitu, majú na rováši vyvraždenie alebo tragické osudy desiatok, ba stoviek miliónov ľudí z normálnej väčšiny. Dokonca sú anti-belošskí rasisti. Lebo po stáročia spôsobovali popri likvidácii indiánov, alebo černochov, práve masové vyhladzovanie svojej belošskej rasy. V oligarchických vojnách.

Takáto je podstata všetkých ultraľavicových extrémistických ideologických zvráteností. Totiž všetky sa oháňali prinášaním progresu a nového svetového poriadku. A progres aj prinášali – pre hŕstku privilegovaných. V boľševizme pre členov ústredných výborov vládnucej (jedinej správnej) skupiny. V nemeckom nacizme pre členov vrchnosti (jedinej správnej) NSDAP. Obmedzovali štátnosť, vyhladzovali národy. V nemalom počte štátov už extrémistická „progresívna“ verchuška presadila hodnoty politickej korektnosti, mediálnej cenzúry, vyhadzovania zo zamestnania, diktátu. Čiže teroru proti nositeľke demokracienormálnej heterosexuálnej väčšine. Niekde v celoštátnom rozsahu, niekde v selektívnych oblastiach. Nevnucujem, dávam na zamyslenie. Nástup tohto kolosálneho zla treba v zárodku zastaviť.

Kto a čo reprezentuje novodobý nacizmus?

Už v minulosti som si dovolil za nacizmus označiť všetky trendy proti štátnosti malých štátov v záujme vytvorenia superštátu. Je úplne jedno, či rímski cisári násilím presadzovali rímsku veľkoríšu, Napoleon násilím presadzoval francúzsku veľkoríšu, Stalin brutalitou presadzoval sovietsku veľkoríšu, Hitler terorom presadzoval nemeckú veľkoríšu, prípadne Beneš tiež terorom presadzoval svoju českú miniríšu. Alebo od Prodiho, cez Barrosa, Junckera a teraz von der Leyenovú „nežnou“ cestou vyhrážok a vydierania (plus tisícky samovrážd z nárastu nezamestnanosti v južnej časti EÚ) presadzujú veľkoríšu akéhosi európskeho národa pod nemeckým vedením, čím plnia Hitlerov sen.

Nezabúdajme, že práve nacizmus v rôznych formách vnucoval protektoráty a obmedzoval štátnosť malých národov. Že práve nacizmus hlásal nenávisť: k triednemu nepriateľovi, veriacim, nevercom, neNemcom, aj k Slovákom (hejže Beneš), k štátnosti, teraz k Číne, k Rusku (počujú v paláci?), iní k USA. Vlastenci a tradicionalisti, teda nacionalisti, hlásame lásku, úctu, rešpekt. Opak nenávisti.

Na tento fakt som neprišiel momentálnym osvietením rozumu. Už v roku 1980 ako vtedy 19-ročný letecký kadet, som sa v jedinej sekunde po hlboko pohŕdavom a urážlivom komentári istého pražského spolužiaka na adresu Slovákov a slovenčiny, stal nenapraviteľným absolútnym slovenským vlastencom. A odvtedy som každému trúfalcovi, ktorý ma za moje vlastenecké postoje označil za nacionalistu, odpovedal jednoduchou vetou: „Ak ma nacista nazve nacionalistom, tak je to pre mňa česť“. Preslávil som sa ňou aj od novembra 1989 do získania slovenskej samostatnosti na konci roka 1992.

Na otázku „čo robiť“ nebudem hovoriť „neviem“, v mojom povolaní na taký postoj nie som cvičený. Budem oznamovať moju odpoveď a dúfať, že sa dostane čo najväčšiemu počtu mojich krajanov. Tak tých, ktorí majú tak, ako ja národnosť drvivo-väčšinového štátotvorného národa Slovákov. Ako aj tých, ktorí sa bez ohľadu na etnickú príslušnosť cítia politickými Slovákmi a záleží im na osude našej jedinej vlasti. Naše prežitie závisí od udržania štátnosti, suverenity. Politik, ktorý to nechce pochopiť, nemá čo robiť v politike nášho štátu.

Tých žien a mužov, ktorí sú tak ako ja drvivo-väčšinovo heterosexuálni, dokonca u nás opovážlivo aj belosi, nehanbia sa za to, nenenávidia iných. Ktorí majú rodiny, ktorí považujú manželstvo za privilegovaný zväzok muža a ženy. Ktorí považujú materstvo za najčestnejšie životné poslanie každej ženy a otcovstvo za najčestnejšie poslanie každého muža. Ktorí rozumejú téze „pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže“ a nečakajú na všemocný štát. Ktorí sa starajú o seba, vážia si a zveľaďujú svoje majetky, prispievajú do prosperity spoločnosti, myslia na svoju budúcnosť. Ktorí nechcú byť vazalmi, ani sluhami. Ktorí chápu, že práve preto musia mať tradičné hodnoty privilegované postavenie.

Odmietnime všetky formy nacizmu. Aj v parlamentných voľbách odmietnime všetkých nositeľov nacizmu. Inak nás čaká teror mikro-menšinových postojov proti drvivej väčšine normálnosti a tradicionalizmu. Ako kresťanského doktora, ktorý odmietol transgendera osloviť ako ženu. Ako katolíckych vlastníkov hotela, ktorým výhrada svedomia nedovolila zápis manželov, dvoch mužov. Ako štátnych úradníkov, ktorí prišli o robotu, lebo z výhrady svedomia odmietli sobášiť páry rovnakého pohlavia. Ako rodičov, ktorí odmietli, aby ich deti škola indoktrinovala LGBTI ideológiou. Všetko v mene liberalizmu. Spamätajme sa. Týmto nehlásam nenávisť k LGBTI, ani k extrémistickým liberálom a teda ani k nacistom. Akurát odmietam nadpráva mikro-menšín a vyzývam na prevenciu pred terorom.

Prvým predpokladom odstránenia nacizmu je pomenovanie jeho skutočných nositeľov na základe základných znakov nacizmov: úkladov proti štátu, podpory vzniku superštátov, uplatňovanie teroru mikro-menšín proti normálnej väčšine, presadzovanie politickej korektnosti, obmedzovanie slobody prejavu a vyjadrovania, manipulovanie volieb v prospech vyvolených, hlásanie nenávisti. Už počujem kuvikov ako kričia: „rešpektujte voľby“. Pochopiteľne, ale ako analytik viem, že aj kaprál Hitler bol zvolený, dokonca tiež v „slobodných“ voľbách a tiež manipuláciou s podporou dobovej nemeckej oligarchie.

Nacistov sa hlavne netreba báť. Nacisti sú silní len vtedy, keď majú moc, keď ovládajú médiá, len v svorke. Inak sú to zakomplexovaní gaučoví zbabelci. Nacionalisti, čiže vlastenci nacistov vždy porazili. Práve preto je nacionalizmus úhlavným nepriateľom proti-štátnostného nacizmu. Nacionalizmus je protikladom, presným opakom nacizmu. Akurát nacizmus mutuje a podlo sa vracia v nových formách, pod novými názvami. Ale pôsobí rovnakými metódami teroru, dnes zamaskovaný do šiat „progresívno-spolu-zaľuďovského“ liberálneho teroru. Nie preto, že si to myslím, ale preto, lebo to tak je.

Dovolíme vládu narkomanov a sociopatov?

Pôsobím v zahraničí, všetky postgraduálne štúdiá som absolvoval v zahraničí. Navštívil som výraznú časť sveta. Doteraz som po nejaký čas dovedna žil v piatich cudzích štátoch. Práve preto mi nikto nemôže prišiť nálepku zápecníka. Pre libero-nacistov som práve preto veľmi nebezpečný. Všimol som si, že nielen my, na Slovensku, ale veľké množstvo ľudí v našej časti kontinentu, pestuje akýsi nadnárodný šport. Stále sa sťažujú, frflú na vládu, plačú. Nad osudom, nad sebou, nad vývojom, nad realitou. Plač nepomôže, treba konať.

Obidva tábory – aj libero-nacistický, aj tradicionalisticko-vlastenecký tvrdia, že je potrebná zmena. Jeden z táborov za pomoci gigantických cudzích zdrojov už koná. Ten druhý tábor, predstavujúci väčšinovú, svojou podstatou vlasteneckú normálnosť, by mohol prestať plakať a tiež začať konať. S tým, čo má: zdravý sedliacky rozum (nie iba zdravý rozum), hlas vo voľbách, nohy, ktoré ho donesú do volebnej miestnosti. Tam, kde je. Z tej pozície poznania, nadeleného zdravia, dispozičných zdrojov, aj spoločenského postavenia, ktoré má.

Zmena je naozaj potrebná. Môže prísť v nasledujúcich parlamentných voľbách. Teraz je rad na normálnej väčšine, aby zastavila sériu zdanlivo prehratých vojen. Ultraľavicové liberálne kolosálne zlo vyhralo so súčasným vládnucim a nepochybne obrovským zlom iba niekoľko bitiek. Ale ešte nevyhralo vojnu. Do tejto vojny totiž ešte ani len nevstúpila normálnosť a tradicionalizmus. Tieto sa prejavujú tým, že reprezentujú akýsi „Yin a Yan“. Princíp vyváženosti dobrých a horších stránok ľudskej prirodzenosti. Presaďme zmenu v záujme normálnej väčšiny, je to len v rukách nás – normálnej, tradicionalistickej drvivej väčšiny.

Ak by sa normálnosť a tradicionalizmus vo voľbách z vôle zatiaľ doma sediacej a na režim nadávajúcej nemalej časti normálnej tradicionalistickej drvivej väčšiny presadili, asi budú musieť spolu-vládnuť s niektorými prvkami súčasného vládnuceho zla. Možno s tými, ktorí v minulosti vládli nemúdro. Alebo s časťou terajšieho opozičného tiež veľkého zla. A nebolo by na tom nič nenormálne, pokiaľ zabránia kolosálnemu zlu presadiť absurdnosti. Pokiaľ zabránia vidinou moci posadnutým zakomplexovaným sociopatom, neraz psychopatom, intrigánom, ale predovšetkým amatérom a narkomanom vládnuť. Máme na to. Narkoman sa nemôže vyliečiť, môže len dočasne abstinovať. Sociopat ani psychopat, ani manipulátor sa nezmení, môže dokázať len hrať a pretvarovať sa.

Správna liečba je podmienená správnou diagnózou. Preto treba diagnózu giga-zla správne označiť a nazvať ju pravým menom. Tzv. „progresívny“ agresívny nenávistnícky extrémistický liberalizmus vo všetkých jeho vyliezajúcich formách svojou najhlbšou podstatou ide proti národným štátnostiam a presadzuje vznik nadnárodnej európskej veľkoríše. Je preto jednoznačne a nespochybniteľne nacistický. Je to najväčšie bezpečnostné ohrozenie 21. storočia. Toto je jeho diagnóza. Na túto diagnózu treba liečbu vysokou volebnou účasťou tradicionalistickej normálnosti. Tá je podstatou zdravého sedliackeho rozumu, teda schopnosti predvídavého strategického myslenia a využívania múdrosti našich predkov po tisícky rokov. Veci zašli priďaleko, treba konať.

Ja osobne idem príkladom. Konám. Okrem iného aj rozhodnutím začať blogovať. Ešte predtým mojim rozhodnutím začať po dlhých rokoch znovu publikovať. Osud mi dal možnosť získať špičkovú kombináciu všeobecného, technického, taktického, operačného aj strategického vzdelania, praxe aj v politike, aj v najvyšších funkciách, sčítanosti, vedomostí, ale najmä analytického chápania súvislostí. Aj talent na formovanie myšlienok spôsobom, zrozumiteľným pre bežného človeka. Nemám osobné politické ambície, mám sa naozaj vynikajúco. Ale záleží mi na osude a budúcnosti môjho národa. Tak konám. Povznášam sa nad tým, že niektorým sa moje postoje nepáčia. Nemusia to čítať. Povznášam sa tak vysoko, ako pôsobím pri realizácii môjho koníčka, ktorý ma zatiaľ aj živí.

Pre mňa sú dôležití tí, ktorí v mojich prezentovaných postojoch nachádzajú inšpiráciu na zamyslenie a možno niekedy aj odhodlanie pripojiť sa a konať. Aby sme raz mohli spoločne poraziť nastupujúce formy nacizmu. Pochopením trvalého ohrozenia zdravia spoločnosti a prežitia národov existenciou a presadzovaním nacistického teroru. Spoločne zabráňme vláde narkomanov a sociopatov. Už stačilo, je čas sa prebudiť a konať.

Napokon sa ponúka praktická otázka – ako spoznáme to gigantické zlo použitím zdravého sedliackeho rozumu? Ja mám jednoduchú pomôcku. Ich ksichty nás z bilboardov a obrazoviek terorizujú po celom Slovensku vo výraznom predstihu pred zákonným začiatkom volieb. Niekto to totiž financuje, niekto ich propaguje. Nerobí to pre pekné oči. Bude chcieť vrátenie investície, aj s vysokými úrokmi a so ziskom.

Kultúra lásky verzus kultúra nenávisti

Je čas povedať si ucelený zásadný hodnotový rozdiel medzi nacionalizmom, teda vlastenectvom a všetkými odrodami nacizmu, vrátane ultraľavicového agresívneho extrémistického liberalizmu. Toho, ktorý sa neštíti ani zneužitia nešťastnej smrti dvoch mladých ľudí na svoje zákerné politické ambície. Dovolím si teda zosumarizovať rozdiely medzi dvomi úplne protichodnými filozofiami. Prečo som teda hrdý vlastenec, čiže nacionalista?

Lebo nacionalizmus, vlastenectvo, je kultúrou života, prosperity pre poctivú väčšinu, úcty k zákonnosti, k pravidlám, kultúrou vzájomného rešpektu národov, kultúrou mierového spolunažívania suverénnych rovnocenných národov. Kultúrou patriotizmu aj lokálpatriotizmu, lásky k vlasti aj rodine a rodinným hodnotám, starostlivosti, zodpovednosti, tvrdej roboty pre prospech spoločnosti, sebaobetovania pre spoločné dobro vlasti. Kultúrou politickej otvorenosti, slobody slova a vyjadrovania, presadzovania tradičných a overených hodnôt. Je kultúrou presadzovania práv väčšinovej normálnosti, práv, ktoré napomáhajú prežitiu národov a spoločnosti. Je kultúrou tolerancie v rámci právnych limitov a netolerancie k netolerantným. Kultúrou presadzovania vyváženosti práv a povinností pre všetkých, kultúrou spravodlivosti a férovosti. Kultúrou rešpektovania súkromia, majetku, hraníc. Zároveň kultúrou vzájomnej pomoci a solidarity k tým, ktorí keď mohli tiež prispievali. Toto definuje mňa a verím, že aj masívnu väčšinu čitateľov.

Nacizmus vo všetkých jeho odrodách, vrátene extrémistického ultraľavicového liberalizmu, je naproti tomu kultúrou smrti, prosperity pre mikromenšinu, ignorovania zákonnosti, anarchie. Kultúrou nenávisti ku všetkému, okrem seba, nenávisti k národom, ktoré si vážia svoje hodnoty, suverenitu, ktoré majú svoje predstavy o usporiadaní ich chodu. Je kultúrou oslavy vojny. Je kultúrou sebectva, egoizmu, presadzovania cudzích hodnôt, podpory likvidácie štátnosti v prospech vytvárania oligarchických ríš, napríklad svojho času veľko-Nemeckej ríše, dnes s kamuflovaným názvom EÚ. Ideálom a vzorom pre „slušných“ „lepšo-nadľudí“ boli iní nadľudia formovaní svojho času v ríšskej NSDAP. Organizačným ideálom je aspoň kontinentálna veľkoríša, doslova nirvánou je globálna veľkoríša po vedením vyvolených lepšo-nadľudí z globálneho národa. Pre dobro vyvolených, mikromenšín a oligarchie. Nacizmus je kultúrou falošnej politickej korektnosti, cenzúry, neslobody slova a vyjadrovania, presadzovania pseudohodnôt. Kultúrou presadzovania nevyváženosti a nadpráv pre vyosené mikromenšiny. Kultúrou tolerancie, ba otvorenej podpory absurdností, nelegálnosti, menšinového teroru a zvráteností, kultúrou netolerancie iných postojov a hodnôt. Je kultúrou nezodpovednosti, miešania sa do vnútorných záležitostí, nariaďovania kvót (nielen migrantov), kultúrou uplatňovania diktátu, vyhrážania, vydierania a teroru voči tým, ktorí sa s nimi nestotožňujú. Je kultúrou intríg, mediálnej manipulácie, osočovania a likvidácie odporcov. Toto mi je absolútne cudzie, vzdialené milióny parsekov.

Pri písaní týchto riadkov zo mňa nesrší nenávisť, ani voči liberálom. Len hlboké pohŕdanie ich pseudohodnotami a ich metódami, najmä ich cieľom likvidácie štátností a národov. Je to len lakonické a suché konštatovanie faktov. Pre tých, ktorí majú hlavu na rozmýšľanie, uši na počúvanie, oči na pozeranie, nos na ňuchanie. Nestačí rozmýšľať, treba porozumieť a konať. Nestačí počúvať, treba počuť, chcieť počuť povedané. Nestačí sa pozerať, treba vidieť a chcieť vidieť. Nestačí ňuchať, treba cítiť ten pach zla, ktorý vysiela nástup liberalizmu.

Mediálne monopoly – signál návratu totality

Na manipuláciu väčšiny antidemokrati používajú jeden osvedčený a všetkými podobnými totalitami overený nástroj – manipulatívne médiá. Ak niekto nájde rozdiel medzi neslobodou médií kedysi v rukách ústredných výborov komunistických strán, alebo ministerstiev propagandy fašisticko-nacistických režimov a dnešnými mediálnymi monopolmi ovládanými súkromníkmi, tak sa stane laureátom Nobelovej ceny. Riešením je demokratická podpora a ochrana existencie mediálnej obsahovej variabilnosti, teda alternatívy. A štátno-väčšinové odhaľovanie a postihovanie mediálnej manipulácie, aj jednostrannosti.

Demokracia (bez prívlastkov) je totiž právom informovaného výberu, právom argumentačného vyjadrenia. Ak to vedel a vo forme „glasnosti“ a „perestrojky“ to presadzoval neboľševický komunista Gorbačov, tak on bol neporovnateľne serióznejší demokrat ako ktorýkoľvek súčasný predstaviteľ extrémistického, boľševicko-nacistického „humanistického“ netolerantného, agresívneho libero-demokratizmu. Tolerancia k netolerantným je v lepšom prípade naivita, v horšom ľudská hlúposť. Ustupovanie agresii provokuje agresora a ubezpečuje ho o legitimite jeho agresívnych zámerov.

Títo manipulátori sa nezastavia pred použitím žiadnej demagógie. Najnovšie odmietanie nadpráv pre homosexuálne menšiny a odmietanie exhibicionistického teroru zvrátenými pochodmi goebelsovskí mediálni manipulátori nazývajú rozširovaním nenávisti proti homosexuálom z cirkevných kazateľní. Na to treba veľmi odolný žalúdok. Ale časť masy si povie „písali v novinách“, … „hovorili v televízii“, … „fuj, hnus, tí farizeji“.

Totalitné ovládnutie mediálneho priestoru nositeľmi oligarchických (menšinových) hodnôt a záujmov má svoje hmatateľné výsledky. Svojho času liberálnymi politikmi umožnené zásadné zredukovanie rozsiahlej strednej triedy pripustením nebankoviek na trh, ktorého masa bola zložená z ekonomických šarlatánov – bývalých vlastníkov nehnuteľností. Nehoráznymi úrokmi o všetko prišli a náš štát charakterizujú milióny exekúcií v prospech šmelinárov. Čo to má spoločné s mediálnou totalitou? Nuž veľmi veľa. Práve médiá nehorázne zarábali na tomto nešťastí masívneho množstva ľudí, na rozširovaní tejto epidémie šmeliny.

Nikto nemá odvahu tento gigapodvod zastaviť a dať mu správnu nálepku. Nikto nemá odvahu poučiť sa zo skúseností iných, kde sa so šmelinármi dokázali účinne vysporiadať tak, že im boli vyplatené len istiny s minimálnymi úrokmi. Reklamy nebankoviek nás otravovali dlhé mesiace a pre médiá boli životodarnou mannou. Rovnako, ako nás dnes otravujú korupčné reklamy na europrojekty. Ktoré takto podporujú najrozsiahlejšiu systémovú korupciu v histórii ľudstva. Nádejná výhra zdravého sedliackeho rozumu v nasledujúcich parlamentných voľbách môže vytvoriť predpoklady na jej zastavenie.

Dôsledkom mediálnej totality je tiež už opakovane po sebe zvolenie totálnych amatérov a šarlatánov, bez akejkoľvek politickej skúsenosti, do najvyšších štátnických funkcií. A to ešte netušíme, čo budúcnosť odhalí v sekretárskej minulosti v protištátno-rozvratnej mimovládke našej súčasnej „rezidentky“. Ešte môžeme byť prekvapení rovnako, ako v prípade jej predchodcu. Minimálne tou masívnou mienkotvorno-mediálnou bagatelizáciou závažných odhalení. Inšpiráciou by mohli byť aj trojročné skúsenosti z naháňania tzv. ruskej stopy vplyvu na zvolení prezidenta USA Trumpa.

V USA boli voľby o tradicionalistických hodnotách vyvracajúcich násilne presadzovanú politickú korektnosť, ktoré prezident Trump predstavuje a ktoré prezentoval. U nás boli o marketingových nálepkách na veľkonočnom vajíčku (zvonka pekné, zvnútra prázdne) – „lebo slušnosť, … „lebo žena“, … „lebo nová tvár“. Tovar kúpený v akcii má vždy v sebe nejaký háčik. Skúsme si predstaviť, ako by polícia naložila so špičkovým šoférom, chyteným bez vodičáka. Asi by si nepovedali: „veď sa naučí, dokonca už nás presvedčil, veď pri úniku jazdil ako Fittipaldi“. Veď hazard, že v procese učenia musíme akceptovať nejakú obeť je evidentne minimálny. Ak by letecká inšpekcia objavila rovnako „zručného“ pilota bez licencie, asi by ho rodina neuvidela dlhé roky po odsúdení prinajmenšom za rozsiahle všeobecné ohrozenie.

Také prípady už vo svete existujú. A dlhý chládok si už vychutnali alebo stále užívajú aj podvodní lekári. Len na prezidenta stačí úsmev, prázdne frázy, nulová prax, nulové skúsenosti v politike, nulové vedomosti z geopolitiky a z bezpečnostnej politiky kombináciou vzdelania a praxe. Ako aj absolútna analytická nekvalifikovanosť pri pochopení podstaty spravodajských informácií, v ktorých erudovanosť budúci najvyšší štátnik tradične získa pôsobením vo vysokých politických funkciách alebo na vrchole v štátnej správe. Určite nie vo funkcii pomocnej sily v protištátke, čakajúcej na inštrukcie zo zahraničných centrál. A následné vybľakovanie osočovaní o nacionalistoch na základe chápania nacionalizmu z manipulačných totalitných ideologických príručiek. To sú extrémne dôsledky nástrojov a trúfalosti extrémistického „humanistického“ liberalizmu.

Podpora ozbrojených síl EÚ je vlastizrada

Toto je prvý zo série pripravených blogov, v ktorých riešim problém nefalšovanej vlastizrady vo forme odstraňovania atribútov štátnosti. Časť nasledujúcej úvahy som už publikoval pred pár mesiacmi v kampani do eurovolieb. A treba to robiť znovu a bez prestávky. Pokiaľ nejde o život, nejde o nič. Tu už ide o život. O Život národa, štátu.

Mnohí priatelia mi kladú jedinú otázku, prečo takým nekompromisným spôsobom odmietam vytváranie tzv. „európskych“ ozbrojených síl, polície, tajných služieb, orgánov činných v trestnom konaní. Ako stratég, spoluotec štátnosti, hlavný autor vojenskej stratégie a množstva strategických doktrín, sa dlhodobo netajím odhalením a analytickým konštatovaním, že tieto zámery majú za cieľ nelineárnym spôsobom zabezpečiť Nemecku obnovenie plnohodnotného štatútu superveľmoci. Nelineárne znamená, že sa tak stane pod skrytou značkou. Pod hlavičkou, čiže značkou „EÚ“. Bočným efektom, trieskami procesu, bude likvidácia atribútov štátností menších členov EÚ. To treba povedať na plné ústa.

Nemecko je nesporne ekonomickou superveľmocou a ťahúňom proklamovanej ekonomickej sily celej EÚ. Cez EÚ sa dostáva na trhy polovice sveta – bývalých kolónií bývalých veľmocí – „partnerov“ v EÚ. Ako dozorovaná demokracia Nemecko nemôže byť politickou superveľmocou. Záujmom ostatných superveľmocí je „regulovanie“ potenciálu jeho stability. Aj formou tichej podpory nekontrolovanej ilegálnej imigrácie. Tohto vredu sa Nemecko chce prirodzene zbaviť a presunúť ho na svojich vazalov v rámci EÚ. Politickou superveľmocou je Nemecko tak, že úplne ovláda zoskupenie, ktoré sa správa ako superveľmoc (hoci na hlinených nohách): Európska únia.

Vojensky je Nemecko v súčasnosti v podstate regionálnou mocnosťou. Superveľmoc nemôže existovať bez jadrového štatútu. Tento získa výlučne a len pod dvomi podmienkami. Prvou je zbavenie sa okupačných vojsk. Druhou je vynútenie vytvorenia tzv. „spoločných“ ozbrojených síl EÚ, ktoré kompletne ovládne Nemecko. Až vtedy sa ukáže, kto vyhral 2. svetovú vojnu. Jej „víťazi“ budú naďalej oslavovať. Vrátane tých najmenej osvietených, ktorí oslavujú stratu štátnosti ako víťazstvo. Jej skutočný víťaz – Nemecko – si bude mädliť ruky. Bez škrupúľ tvrdím, že ak vzniknú akékoľvek ozbrojené sily a zbory s príponou „euro“, nebude to nič iné len „EuroWehrmacht“, „EuroAbwehr“, „EuroGestapo“, „EuroCIA“, „EuroFBI“. To nie je môj dojem, to je iba suché a lakonické konštatovanie geopolitických a geostrategických faktov z pozorovania a analýz.

„Superveľmoc EÚ“ pod nesporným vedením Nemecka, ako víťaza povojnového mierového usporiadania strednej a západnej časti Európy, bude mať ašpirácie na štatút jadrovej veľmoci. Čiže jej najväčší hráč – Nemecko, sa obchvatom, teda nelineárne, stane jadrovou veľmocou. Rovnocennou s USA. Prevyšujúcou jadrový potenciál dnes už regionálnych veľmocí, akými sú Francúzsko, alebo Veľká Británia. Svet sa tým nestane bezpečnejším. Toto svet nepotrebuje. Už je dosť aktérov, ktorí majú potenciál na vymazanie civilizácie. EÚ by bola vojenským obrom na hlinených nohách. Svet bude oveľa nebezpečnejším a destabilizovanejším. Jeho jadrový arzenál sa znásobí. Vyplýva z toho jeden nesporný fakt. Post-Lisabonská hypercentralizovaná EÚ s „jadrom“ je najväčším bezpečnostným ohrozením súčasnosti pre všetky menšie členské štáty, aj pre svet. Nie preto, že si to myslím, ale preto, že to tak bude.

Bezpečnostné ohrozenia sú ohrozeniami štátností. Štátnosť má atribúty, medzi ktorými má najdôležitejšiu úlohu ochrana pred vonkajšími a vnútornými ohrozeniami. Likvidácia možnosti ochrany štátu pred najväčším ohrozením, ktorým je strata štátnosti, znamená likvidáciu štátnosti a teda štátu. A jeho premenu na guberniu, vazalský štát. To sa dosahuje iba prehrou vo vojne. Napomáhanie cudzej moci (byrokracii EÚ) politikmi a občanmi štátu pri likvidácii štátnosti sa odborne, právnicky, obsahovo volá vlastizrada. Vlastizradcov je nutné nielen odmietnuť, treba sa s nimi vysporiadať. Nekompromisne, podľa platných zákonov.

Ovládaní strachom z teroru hypercentralizácie?

Tvor, ktorý si neprávom nahovára, že je vrcholom vývoja prírody – človek – je odjakživa ovládaný jedným fenoménom – STRACHOM. Medzi základné nástroje neokolonizácie a globalizácie patrí monopolizácia. Ako táto súvisí s fenoménom strachu? V dôsledku monopolizácie, čiže sústredenia výroby, služieb, ponuky – teda moci nad niečím, sa vytvára závislosť vo všetkých oblastiach – generovanie nedostatkov. Vrátane vytvárania ohrozenia nedostatkami v základných ľudských potrebách ako sú potraviny, voda, bývanie, teplo, lieky. Následné zvyšovanie cien, umelé produkovanie „kontrolovaných“ cyklických kríz.

Výsledkom je zastrašovanie obyvateľstva v záujme získania náklonnosti na akceptovanie všemohúceho prostriedku – ďalšej hypercentralizácie, čiže monopolizácie moci. Takáto mocenská architektúra sa už svojou podstatou správa ako najvážnejšie bezpečnostné ohrozenie. Monopolizácia je potom antidemokratická už svojou najhlbšou podstatou koncentrácie moci v rukách malej hŕstky manipulátorov.

Strategické rozhodnutie o budúcom znormalizovaní EÚ a premene na spoločenstvo rovnocenných partnerských národných štátov je v rukách normálnej drvivej voličskej väčšiny v každých voľbách. V tzv. zastupiteľskej demokracii sa totiž rozhoduje vo voľbách. Tieto už znovu v žiadnom prípade nemajú charakter slobodných a demokratických volieb. Stalo sa tak monopolným ovládnutím mediálneho priestoru protagonistami mikro-menšinového agresívneho „progresívneho“ liberalizmu. Čiže jedinou ideológiou. Presne tak, ako to svojho času urobili boľševické totalitné režimy.

Tým vzniká zásadná asymetria v možnostiach prezentovania opozičných postojov tradicionalistickej drvivej väčšiny, v médiách ovládaných menšinovou ideológiou. Súčasťou mechanizmu ovládania je aj korupcia dodávaním reklám manipulatívne propagujúcich cudzí nadštátny element. Boj proti korupcii sa musí preto začať odstránením takéhoto zákerného prostriedku totality. Zákazy nepomôžu, ale účinná politika výdatných spotrebných daní za také reklamy, ktorých výťažok bude cielene smerovaný do nejakého fondu na ochranu slobody prejavu, slova a vyjadrovania, bude tvorivým uplatnením overených metód demokratov.

Nie som proti členstvu v medzinárodných organizáciách. Vstup do niektorých organizácií môže vyplynúť z okolností a akceptácie historických a geopolitických realít. Ale nie som výlučne a len proti členstvu v tých spolkoch, ktoré rešpektujú suverenitu národných štátov. Ak je organizácia demokratická, zotrvanie v nej, alebo vystúpenie, musí byť dobrovoľné a obojstranne výhodné tak pre člena, ako aj pre organizáciu. Nemôže byť vynucované vydieraním, vyhrážaním, terorom, manipuláciou. Tak, ako to dnes vidíme v prípade BREXITu. Ani vnucovaním podmienok, ktoré členov stavajú do vazalského postavenia. Alebo ktoré pôsobia proti základnému strategickému záujmu člena: zachovania slobody.

Sloboda jednotlivca znamená voľnosť pohybu, myslenia, rozhodovania, konania. Opakom je väznica. Sloboda pre štáty znamená suverenitu, zvrchovanosť, štátnosť. Inak je to tiež väznica. Ak sa situácia zmení, tak zo strany zodpovedných a zrelých národov je pochopiteľné, že svoj postoj k členstvu musia mať právo a možnosť prehodnotiť. Bez negatívnych dôsledkov. Opakom je diktát. Alebo vnútenie žalárov národov.

Čo z toho vyplýva? Ak sa súčasné oligarchické mocenské trendy hypercentralizácie EÚ nezastavia a nevrátia EÚ do pôvodného stavu pri jej vzniku, tak BREXIT nebude koniec, ale začiatok procesu kolapsu spolupráce národných štátov vo forme, ktorú dnes nazývame EÚ. Začiatok konca raz možno vynúteného bezohľadnosťou mocibažných úradníkov EÚ a ich skutočných vládcov – nadnárodných oligarchov v pozadí.

Najväčšia systémová korupcia v histórii ľudstva: eurofondy

Eurofondy sú nesporne najväčšia systémová korupcia v histórii ľudstva. Je nesporné, že boj proti korupcii je prioritou číslo jeden. Vonkoncom nielen na Slovensku, ale v celej EÚ. Začať treba od najhlbších koreňov najvážnejšej korupcie. Od eurofondov. Od zdrojov vyprodukovaných v národných štátoch, odovzdaných do rúk bruselských euroúradníkov, čiže nadlepšoľudí. Takí, ktorí za celý neraz mladý život neurobili nič užitočné a ich jediným viditeľným „výsledkom“ je rozvracanie štátu. Toho štátu, v ktorom sa títo capkovia chcú stať záhradníkmi.

Už súčasné eurofondy sú používané korupčným spôsobom. Najmenej tretinu prideľovaných eurodotácií zhltne s procesom bezprostredne súvisiaca korupcia. Najmenej ďalšia tretina ide na nezmyselné, nepotrebné, ba zákerné projekty, ktoré sú neraz v protiklade s našimi tradíciami, s našimi hodnotami, s možno neuvedomenými preferenciami drvivej normálnej väčšiny. Aj tých priorít, ktoré už gorilie mláďa oznámilo, že presadia, napriek odporu drvivej väčšiny spoločnosti, už v prvom roku nimi chystaného vládnutia.

Časť z nich, tá ktorá ide do mediálnych reklám projektov z eurofondov, spôsobuje elimináciu slobody prejavu, čiže ide proti základným ľudským právam drvivej väčšiny. Neraz na podporu neodôvodnených nadpráv mikro-menšín. Je teda nespochybniteľné, že radikálna redukcia platieb do EÚ a zákonné obmedzenie použitia zvyšných zdrojov by výrazne znížilo korupciu.

Tieto zdroje pôsobia proti prvému strategickému cieľu každého národa: zápasu o prežitie a prosperitu. Absolútne rozhodujúcim predpokladom prežitia národa a najposvätnejším strategickým zámerom každého životaschopného štátotvorného národa je získanie vlastnej štátnosti. Ak ju raz národ získa, bez ohľadu na okolnosti, nikdy sa jej dobrovoľne nevzdáva. Štátnosť sa odstraňuje len násilím.

Vlastná štátnosť je rozhodujúcou a historicky overenou podmienkou prežitia národa nie preto, že si to myslím. Ale preto, lebo to tak je. Eurokorupčné zdroje sa sústreďujú práve na likvidáciu národov, ich suverenít, ich štátností. Zhoda cieľov s „demokratmi“ typu Napoleona, Stalina, Mussoliniho, Franca, Hitlera vonkoncom nie je náhodná.

Pôsobenie proti štátnosti politikmi sa volá vlastizrada. Akákoľvek vojna má politicko-strategicky len dve možné strategické koncovky typu prehry. Totálna prehra vojny je vždy a bez výnimky úplná strata štátnosti. Obmedzená porážka vo vojne je spojená so stratou územia, s obmedzeniami, s reparáciami, neraz s ponížením, veľmi často s vnútenou okupáciou. Ale so zachovaním štátnosti vo forme zachovania jadra štátu. Vrátane pilierov štátnosti, medzi nimi práva na vlastnú obranyschopnosť.

Tak, ako sa stalo Nemecku v obidvoch svetových vojnách. A do istej miery aj Maďarsku, hoci v prvej svetovej vojne Maďarsko neexistovalo a ich štátnosť je tiež až produkt tejto vojny po likvidácii Uhorska. Veru hej, Uhorsko utŕžilo v 1. svetovej vojne totálnu porážku. A teraz si to dajme do súvislosti so skutočnosťou, že už roky sme svedkami oligarchickej vojny poskokov a lokajov hypercentralizácie EÚ práve proti národným štátnostiam. Toto je vojna, sme svedkami skutočnej vojny, v ktorej si Nemecko kompenzuje dve porážky. Namiesto NSDAP dnes elitu bojovníkov reprezentujú gaučoví revolucionári eurobyrokracie a ich poskokovia aj piate kolóny v členských štátoch. Nadlepšoľudia, ktorí vedia lepšie ako vazali.

Obeťami nie sú vojaci, ale masy stratených existencií nezamestnaných, tvoriacich niekde (južanské štáty) vysoké desiatky percent populácie. Sú to milióny „vykorenených“ exulantov za robotou, „gastarbeiterov“ vyľudňujúcich domovské štáty a predčasne odchádzajúce zo sveta v dôsledku systému, ktorý pomáha chamtivej oligarchii. Sú to masy dôchodcov, ktorí po zavedení eura po súvisiacom radikálnom zvýšení nákladov na život žijú na hranici biedy a prežitia. Milióny ekonomických šarlatánov, ktorí sa stali obeťami podmienok vedúcich do exekúcií. Státisíce obetí samovrážd. Hej, sú to už vysoké státisíce, vôbec nepreháňam. A je jedno, že to menej osvietení nechcú pripúšťať. To je o geopolitike a bavíme sa tu predovšetkým o rafinovanej geostratégii. To nie sú konšpiračné teórie, to sú FAKTY. Tu sa nebavíme o tom, kto má pravdu a kto sa mýli. Fakt je fakt.

Iba znovu pripomínam: nacizmus, čiže presadzovanie privilégií pre „vyvolený“ národ, ide svojou podstatou proti národným štátnostiam. Je jedno, že desiatnikovi s fúzikmi išlo o privilégiá pre vyvolený nemecký národ a teraz ide o privilégiá pre umelo generovaný vyvolený „európsky národ“. Nacizmus je teda protikladom nacionalizmu, čiže vlastenectva, čiže oslavy a úcty k národnej štátnosti. Tejto modle slúži najväčšia systémová korupcia v histórii ľudstva – eurofondy. Túto treba vykoreniť a zastaviť všetkými prostriedkami. V záujme a v mene návratu slobody pre ľudí a pre štáty.

Stop vojne eurobyrokracie proti národom

Hypercentralizačná vojna byrokracie EÚ proti suverenitám členských štátov vyústi do teroru. Čiže je nutné povstanie. Proti čomu? Proti hypercentralizácii EÚ, proti nositeľom teroru a uplatňovateľom terorizmu: proti nepotrebnej eurobyrokracii. Dnes zo strany Nigela Faragea, Borisa Johnsona, Mattea Salviniho, Viktora Orbána alebo iných, ešte nevyprofilovaných politikov. Z našej strany je a bude vojnou proti terorizmu. Inými slovami – bude proti-teroristickým povstaním.

Nedovzdelaní politickí šarlatáni bez najmenšej šajny o geopolitike, o bezpečnostnej politike, o stratégii nie sú ani len partnermi do diskusie o takej závažnej téme, akou je prežitie národa. Môžu sa dovzdelať, môžu pochopiť, môžu sa spamätať. Ale potom existujú iba 2 možnosti. buď sa stanú nekompromisnými spojencami vlasteneckých a tradicionalistických síl v týchto postojoch, alebo odhalia svoju vlastizradnú podstatu.

Čiže buď ani náznakom nebudú podporovať hypercentralizáciu EÚ a už vonkoncom prestanú rojčiť o „federálnych“ ozbrojených silách a zboroch. Alebo sa budú zodpovedať pred súdmi v súlade s už existujúcimi zákonmi. Za vlastizradu a za úklady proti republike. Dnes existuje na účely zákonnosti jediná republika. V našom prípade je ňou len Slovensko ako celok. Ak dovolíme teroristom a liberálnym kolaborantom z piatych kolón eurobyrokracie podvodom zvíťaziť, zas nastane chaos. Pretože nad republikami bude ešte akási „Únia“, o ktorej sa zrazu dozvieme, že je na účely nášho národného zákona tiež republikou.

Nastúpi ďalšie „kolo“. V ňom sa rozhodnutím akéhosi európskeho súdu dozvieme, že vlastne iba „Únia“ je republikou. Gubernie predsa pred zákonom nemôžu mať štatút republík. Kto už má mať viac skúseností s popísaným procesom, ak nie Slováci? Ktorým „objektívne“ tzv. mienkotvorné masové médiá naďalej podprahovo denno-denne podsúvajú urážlivý názov bývalej 2-národnej „únie“ v nádeji, že znovu obalamutia väčšinu príslušníkov porazeného a porobeného národa.

Urážlivý preto, lebo jeden z dvoch národov, ten pôvodne počtom väčší, sa stal v názve štátu iba gramatickou koncovkou s malým „s“ v názve toho druhého, pôvodne menšieho národa. Tomu sa hovorí víťazstvo bez výstrelu, toto je nelineárny prístup. Akurát podmienkou je vždy existencia dostatočne ohlúpnutého subjektu-národa. Vtedy premývaním mozgov a terorom. Dnes znovu premývaním mozgov a terorom. Cieľ zostáva.

My Slováci, starí Sloveni, sa už musíme raz navždy zbaviť historicky vnútenej schizofrénie nedoceňovania, ba až hanobenia vlastnej štátnosti. Až vtedy dospejeme ako národ. Až vtedy budeme rovnocenní s inými. Až vtedy si zaslúžime plnohodnotný rešpekt a úctu. Najmä vo vlastných očiach. Ak to niekto nechce vidieť, tak to neuvidí.

Ak niekto podlieha porazeneckým subverzným mediálnym indoktrináciám, tak bude porazený. Ak niekto chce byť asimilovaný a národná štátnosť je mu ľahostajná, môže vycestovať a zaručene bude asimilovaný. Má obrovský výber možností. Ibaže, normálna drvivá väčšina občanov nielen Slovenska, ale aj partnerov z vyspelých a zrelých národov, to objektívne nemôže chcieť a nechce. Ani ja to nechcem pre môj – náš národ. Tak politický, ako aj štátotvorný etnický.

Základným predpokladom víťazstva nad nastupujúcim oligarchickým terorom EÚ proti národným štátom nesporne bude nekompromisný boj proti korupcii. Začať netreba postihovaním špičkových doktorov za to, že si od babky zobrali obálku alebo vykŕmenú hus. Začať treba nekompromisným zápasom proti tej účinkami najohavnejšej a najväčšej systémovej korupcii v celej histórii ľudstva. Z hľadiska priorít treba začať od eliminácie korupcie médií z eurofondov. Nekompromisným zastavením reklám tzv. europrojektov v médiách alebo ich znevýhodnením do takej miery, že ich samotné médiá budú radi odmietať. Pokračovať so zápasom proti korupcii politikov a kampaní politických strán z eurofondov. Postupovať v smere odstránenia „podchytávania“ teda „angažovania“, čiže korupcie národných oligarchov z eurofondov.

Ide o korupciu zo zdrojov, vytvorených výlučne v národných štátoch. A vo forme odvodov vysokých ziskov v dividendách násobne preplatených vazalskými štátnymi režimami kolonizačným štátnym režimom. Vazalom pritom úradníci EÚ dlhé roky nepretržite a nepravdivo tvrdia, že sú čistými príjemcami eurofondov.

Čo tak uplatniť metódu hodnoty za peniaze? Aby sme zistili, že za každý tzv. eurofond v hodnote 1 eura dostaneme výslednú hodnotu v tom najlepšom prípade 40 centov, často spochybniteľných z pohľadu spoločenskej potreby drvivej väčšiny občanov štátov.

Vzniká otázka ako to dosiahnuť, ako poraziť túto brutálnu systémovú korupciu? Nuž, cesta bude v princípe veľmi jednoduchá. V zákone explicitne pomenovať, čo to tá korupcia je. A začať tým, čo je napísané o pár riadkov vyššie. Keď sa vysporiadame s touto korupciou, potom si hravo poradíme s miestnou mini-korupciou nejakého primátora, ktorému z dohodeného projektu podnikateľ postavil plot. A najmä začneme serióznu reformu EÚ formou radikálnej decentralizácie.

Hneď na to označíme protagonistov všetkých foriem uzurpovania pilierov štátnosti pod krídla EÚ za antidemokratov, za rozvracačov rovnoprávnosti EÚ, za likvidátorov EÚ, za vlastizradcov národných štátov, za skutočných nacistov, lebo používajú zámery, ciele a metódy nacistov. Nie preto, že si to myslím, ale preto, lebo to tak je.

Amatéri, kolaboranti a šarlatáni v politike majú na rukách najviac krvi nevinných obetí

Najviac ľudského utrpenia v histórii zavinili amatéri v najvyšších politických funkciách. Spomedzi nich, historicky bezkonkurenčne najviac, desiatnik Hitler. Podobnosť výťahu k moci rovnakých extrémistických liberálnych ultraľavičiarskych amatérov cez protesty ulice a zneužité, možno práve ich mecenášmi zinscenované vraždy, má tiež svoje historické poučenia a paralely. Ak by sa indícia účasti tých, ktorí zo smrti mladých ľudí najviac profitovali a špinavo ju zneužili potvrdila, nebude to po prvý raz v histórii, keď historickým zmenám napomáhali prostredníctvom piatych kolón cudzími agentmi zinscenované subverzie, diverzie, vraždy a provokácie.

Len znovu a znovu zdôrazňujem, že sme očitými svedkami priamej psychologickej vojny a subverzie, čiže podvratnej činnosti. To nie je šírenie poplašných správ, to je suché konštatovanie pozorovaných a analyzovaných faktov. Jej cieľom je podkopanie štátnosti ba jej eliminácia, ako aj rozklad odhodlanosti obyvateľstva brániť suverenitu a teda štátnosť. Jej nástrojom je dnes dokonca eliminácia pilierov štátnosti.

Protagonisti psychologickej subverzie vo forme šírenia pacifizmu, rezignačných a porazeneckých nálad sa budú vracať, ožívať a podkopávať suverenitu z peňazí tých, ktorí potrebujú zničiť národné štáty formou likvidácie pilierov štátnosti. S presným cieľom jej nahradenia superštátom . A pre nich je doslova nočnou morou odhodlanosť národov brániť svoju slobodu a maximálnu mieru suverenity, za ktoré ich predkovia neraz veľmi draho zaplatili. Práve bojovníkov za suverenitu národy po tisícročia oslavujú a vyzdvihujú ako národných hrdinov. Všade. Bez výnimky. Nikdy nie rozvracačov a kolaborantov, čiže likvidátorov štátnosti.

Dnes je vo vojenskej rétorike „hlavným smerom úderu“ namiesto pretláčania ľudského mäsa cez priesmyky vyvolávanie strachu medzi ľuďmi, provokovanie protestov. A metódami mediálnej psychologickej vojny indoktrinácia porazeneckých nálad medzi obyvateľstvo, ako aj vyvolanie rezignačného myslenia ľudí. A najmä dosadzovanie protištátnych zradcov a kolaborantov cudzích záujmov do najvyšších štátnych funkcií.

Možno nezaškodí pripomenúť analytický fakt, že piate kolóny spolu s obalamutenou časťou más zvyknú tvoriť pätinu až štvrtinu obyvateľstva prakticky každého štátu. Na presadenie ústavného „demokratického“ prevratu potom stačí volebná účasť čo najmenej oprávnených voličov (pod 50%). Toto je skutočný cieľ protištátneho nacizmu. Ak to náhodou až nápadne zodpovedá výsledkom prezidentských volieb u nás a volieb do EP, určite to nie je náhoda. Piate kolóny sú totiž silno náklonné na radikalizáciu, sú hlučné a korupčné. Dobrým materiálom na balamutenie je naivná mladosť vyrastajúca v rozvrátených rodinách. Aj preto je paralelným cieľom protištátnych nacistov vykoreňovanie, rozvrat rodín, neúcta k svojmu, exil, únik z reality do virtuálnej reality, vyvolávanie nenávisti.

Za socializmu boli tieto „vedy“ skúmajúce „revolučnosť“ más vtĺkané do hláv každého vysokoškoláka v povinnom predmete „vedecký komunizmus“. Netajím – mal som z neho jednotku. A nehanbím sa za to. Na boj proti zločincom treba poznať teoretické základy myslenia zločincov. Naproti tomu tradicionalizmus spolu s konzervativizmom uprednostňujú evolučný vývoj.

V zastupiteľskej demokracii existuje proti-liek, proti-opatrenie, proti ktorému sú nacistickí protištátnostní zločinci s podporou naivných a obalamutených absolútne bezmocní. Čo najvyššia účasť drvivo-väčšinovej normálnosti tradicionalizmu vo voľbách. Vo všetkých bez výnimky. S použitím zdravého sedliackeho rozumu pri rozhodovaní. Presný opak toho, čo chcú dosiahnuť protištátni nacisti.

Uvedomme si láskavo nezvratný fakt: štátnosť sa odoberá alebo obmedzuje výlučne vojnami. Najvyšším majstrovstvom je vyhrať vojnu bez výstrelu. Práve toho sme svedkami. Eurobyrokracia a nadnárodná oligarchia vedú vojnu proti našim štátnostiam. Musíme sa nekompromisne proti tomu postaviť a zabrániť im v dosiahnutí zákerných zámerov tejto podlej vojny proti našej štátnosti. Štátnosť a suverenita znamená slobodu. To je to najcennejšie, čo máme, to je tá najvyššia hodnota. Opak bude väznica, žalár národov s názvom EÚ. Nie je to môj výmysel, je to FAKT. Toto treba do nemoty opakovať každému, kto nechápe preto, že si to nevšimol. Tých pár kolaborantov, ktorí to nechcú chápať nech nás netrápi. Ak to podceníme a nezvládneme, obeťami tejto zákernej vojny budú celé národy. Aj masívne množstvo jednotlivcov.

Lekcia z geopolitiky: Kto/čo je nepriateľ VLASTI?

V posledných rokoch sa nám od veľkej hordy nízko-osvietencov dostávali ubezpečenia o tom, kto je náš nepriateľ. Pre tých s najnižšou úrovňou osvietenosti, prípadne od „expertov“, ktorí si strategicko-geopolitické postgraduály užívali ako predražené jazykové kurzy, je odpoveď jednoznačná. No predsa Rusko! V nasledujúcich riadkoch si pohľadom stratéga trúfnem argumentačne vážne spochybniť tieto tvrdenia a odhaliť, kto môže byť a v skutočnosti aj je, skutočným nepriateľom Slovenska.

Kto/čo je to vlastne nepriateľ. Existuje neúrekom definícií. Zúžim ich. Pre bežného človeka je nepriateľom ten/to, kto/čo sa usiluje pripraviť ho o to, čo si najviac cení, čo je pre nás posvätné. Napríklad nás chce pripraviť o zdravie, pohodlie, poživeň, vodu, strechu nad hlavou, teplo, ba život. Prípadne kto sa usiluje obmedziť našu slobodu. Buď tento zámer explicitne vyjadrí, alebo ho potvrdzuje svojim správaním, požiadavkami.

Pre štát je najvyššou hodnotou to, za čo predkovia štátotvorných národov boli ochotní položiť svoje životy. Za národnú slobodu, čiže ŠTÁTNOSŤ, SUVERENITU. Lebo bez štátnosti a suverenity štátotvorný národ nemá slobodu. Nemá ju ani bez pilierov, čiže atribútov štátnosti. Tu neprezentujem môj názor. Toto sú nevyvrátiteľné FAKTY, poznatky.

Niektorým čitateľom už teraz začína svitať, kam mierim. Ešte predtým, kým potvrdím myšlienkové pochody a závery tých najvnímavejších, urobíme si malý exkurz o tom, čo je to VLASŤ. Definícií je znovu neúrekom. Aj tieto zúžim na definíciu pre bežného človeka. Vlasť je ten kus sveta, za ktorý som ochotný položiť svoj život. Doteraz som mal jedinú vlasť a volá sa Slovensko. Aj vtedy, keď bolo do roku 1968 absolútnou kolóniou pod unitárnym českým štátom, s urážlivou dehonestáciou národa na gramatickú koncovku „slovensko“ s malým „s“. Po 2. svetovej vojne sme dokonca na základe stalinskej arbitráže, vyplakanej Benešom, neboli ani len protektorátom, tak ako to našim západným okupovaným susedom umožnil Hitler.

Slovensko bolo mojou jedinou vlasťou aj vtedy, keď bolo republikou s úplne obmedzenou suverenitou. Čiže bolo vnútroštátnou, pre svet zatajenou „krajinou“, pod duálnou tzv. federáciou. Je mojou jedinou vlasťou aj teraz, keď sa stávame guberniou EÚ s výrazne okliešťovanou suverenitou. A keď sa znova, aj podľa časti politikov, stávame iba „krajinou“. Mojim hlavným mestom bola a zostala výlučne Bratislava. Nikdy ním nebola Praha, ani dnes ním nie je a nikdy nebude Brusel. To len na osvietenie tých najzatemnenejších mozgov nízko-osvietencov.

Vidím, že už všetkým normálnym svitlo. Je potom nepriateľom Slovenska EÚ? „Predlisabonská“ únia nebola nepriateľom Slovenska, tak ako ani iná organizácia, ktorej sme členom, napr. OSN. Ani túto organizáciu nepovažuje nikto za vlasť, prečo by ňou mala byť EÚ? Únia nie je nepriateľom napriek tomu, že naoko práve EÚ robí úklady proti štátnosti uzurpovaním pilierov suverenity. Pochopiteľne, ten, kto nás uberá o slobodu a suverenitu je nepochybne nepriateľ. Ale samotná „EÚ“ je v poriadku, pokiaľ zostane úniou slobodných a suverénnych štátov. Organizácie (EÚ, OSN, NATO, OBSE…) sú len inštitútmi držiteľov moci.

Chamtivosť a mocibažnosť, ba dokonca „veľmocenstvomocou posadnutých euroúradníkovbábok ich oligarchov v pozadí, to je to, čo je a kto je našim nepriateľom. Spolu s nástrojmi ich moci: predraženými, premnoženými a neprehľadnými euro-inštitúciami. Spolu so zločineckou ústavou, zamaskovanou v prestrojení za obyčajnú zmluvu: s tzv. „Lisabonskou zmluvou“. Spolu s hypercentralizáciou. Spolu s domácimi piatymi kolónami, kolaborantmi a likvidátormi slobody, teda suverenity, čiže štátnosti.

Úhlavným nepriateľom Slovenska, ale aj všetkých ostatných štátov v rámci je konečný cieľ, zhodný s ujkom s fúzikmi. Je ním oligotyrania oligokracie, čiže diktatúra mikromenšiny, ako aj judikotyrania judikracie, čiže diktatúra hŕstky fiškálskych gigantov. Nebojme sa to otvorene povedať. Ani tu nezáleží na tom, čo si kto, vrátane mňa, o tomto fakte myslí. Hlavne, že „Nezabúdame na 17. november“, ktorý nám dal slobodu, aby mohla nastúpiť oveľa závažnejšia nesloboda. Ale zabúdame na všetky medzníky vedúce k samostatnosti Slovenska, ktoré nám dali prvý predpoklad slobody národa.


Autor / Zdroj

Ing. Peter Švec, plk. gen. št. v.v. / petersvec.blog.pravda.sk

Ing. Peter Švec, v súčasnosti pôsobí ako kapitán a inšpektor linkových preskúšaní Boeingu 737 v nízkonákladových aerolíniách. Je iniciátorom a signatárom dokumentu Nitrianska deklarácia, ten je zároveň vyjadrením jeho programového nazerania na realitu. Je známy ako nezávislý bezpečnostno-vojenský analytik, ako aj expert na letovú bezpečnosť. Je absolventom dvoch prestížnych britských vojenských akadémií. V roku 1995 ako jediný Slovák v histórii absolvoval operačný „Veliteľský a štábny kurz pozemných síl“ v Štábnej akadémii v meste Camberley v grófstve Surrey pri Londýne, po ktorej absolvovaní mu bol priznaný uznávaný certifikát a oprávnenie uvádzať si „p.s.c.“ Je hlavným autorom niekoľkých strategických doktrín, ktoré boli prvými doktrinálnymi dokumentmi svojho druhu v histórii Slovenska. Bol považovaný za neoficiálneho otca vojenských reforiem na začiatku nášho tisícročia.

Extrémne ultraliberálne experimenty zbohatlíkov.