NA VLNÁCH RECESIE

NA VLNÁCH RECESIE

"Smeruje súčasná Európa do hospodárskej recesie?"

Politické elity tvrdia, že recesia je už za nami a čaká nás nová etapa hospodárskeho rastu, lebo opatrenia prijaté na stabilizáciu ekonomiky sú funkčné.

Preverovanie bankového sektora a obnovy hospodárskeho rastu však ukazuje, že sme ešte stále nevyriešili základné problémy, ktoré v súčasnosti blokujú rozvoj Európskej únie.

Príjmová polarizácia

Nezanedbateľný je predovšetkým problém príjmovej polarizácie. Tá prestavuje obrovskú deštruktívnu silu nielen z hľadiska rozdelenia bohatstva v spoločnosti, ale je to aj zásadný problém vo väzbe na globálnu spotrebu.

Ak ľudia nebudú mať dosť finančných prostriedkov, nemôžu nakupovať. Život na dlh, tak ako existoval posledných dvadsaťpäť až tridsať rokov, už nie je možný. Mzdy zásadným spôsobom nerastú, nemôžeme teda od nich odvíjať zvyšovanie úverovej záťaže domácností.

Okrem toho, už terajšie zadlženie obyvateľstva je v rade krajín väčšou hrozbou ako vlastné zadlženie jednotlivých krajín.

Za spomenutie stojí aj obrovský nárast zadlženosti podnikovej sféry, jednotlivých štátov, ale aj zadlženosť veľkých transnacionálnych firiem, nadnárodných finančných domov a podobne. Tento obrovský rozmer zadlženosti neriešili opatrenia na zastavenie hospodárskej krízy - riešili sme maximálne bankový sektor, ale zadlženosť obyvateľstva alebo podnikov zostávala mimo pozornosti spoločenských a politických elít.

Pritom expanzia firiem v posledných dvanástich rokoch sa v Európe financovala nie z vlastných zdrojov, ale predovšetkým emitovaním podnikových dlhopisov, ktoré kupovali banky, investorské skupiny alebo fondy. Tieto podniky síce expandovali, stavali nové prevádzky a vytvárali nové pracovné miesta, ale zároveň sa dostávali do stále väčšej úverovej záťaže.

Toto sme však neriešili ani záchranným eurovalom jedna, ani záchranným eurovalom dva.

Virtuálna ekonomika

Finančný sektor v posledných pätnástich rokoch rástol obrovskou rýchlosťou prevyšujúcou akýkoľvek reálny rast ekonomiky. Nastala virtualizácia ekonomiky, financií aj operácií na finančných trhoch. Všetci boli spokojní, pretože objem bohatstva sa formálne zväčšoval, prichádzalo k obrovským špekulatívnym nákupom a predajom akcií.

Obchodovalo sa s akciami bánk a podnikov, zároveň sa vytvárali špeciálne investorské skupiny. Všetci však pracovali vo virtuálnom svete. Hoci sa svetový hrubý domáci produkt stále zväčšoval, z veľkej časti bol virtuálny, teda nepodložený reálnymi tovarmi a službami.

Virtualizácia finančného sveta odtrhnutá od akejkoľvek ekonomickej reality musela jedného dňa naraziť na svoje hranice, čím prišlo nielen k rozvoju krízy v roku 2008, ale aj k tzv. transformácii krízy, kreatívneho menenia foriem krízy. Pripomeňme, že tá sa začala v roku 2008 hypotekárnou krízou.

Keď prišlo k sanovaniu hypotekárnych inštitúcií, všetci dúfali, že sa kríza zastaví a problém sa tak vyrieši. Objavila sa však kríza bankového sektora. A tak vlády začali zachraňovať bankový sektor. Po vynaložení biliónov dolárov sa situácia v tejto oblasti formálne stabilizovala.

A vtedy sa prevalila kríza zadlženosti obyvateľstva. Mnohí odborníci si už v rokoch 2012 - 2013 začali uvedomovať, že ak má obyvateľstvo obrovské dlhy, nebude schopné znova rozbehnúť spotrebu, a tým naštartovať produkciu a predaj tovarov, teda oživiť dych svetovej ekonomiky.

Odrazu sa zistilo, že práve zadlženosť obyvateľstva a nízka spotreba sa premieta do prebytočných produkčných kapacít. To znamená, že časť tovární a na nich naviazaných zamestnancov je zbytočná, pretože ich produkcia sa neuplatní na trhu.

Dôsledkom je zmenšenie celkového rozsahu výrobných kapacít tak, aby zodpovedali momentálnemu odbytu. Toto všetko sa premietlo do ďalšej vlny pokračovania krízy, ktorú môžeme nazvať transformácia nezamestnanosti.

Metamorfózy krízy

Mnohé ekonomické teórie doteraz hovorili o jednoduchej väzbe. Hospodárska konjunktúra znamená tvorbu pracovných miest, hospodárska depresia a teda to, čo sa deje v Európskej únii, znamená zasa redukciu pracovných miest.

Objavili sa však aj fenomény ako hospodársky rast bez tvorby zamestnanosti a hospodársky pokles s extrémne rýchlym navyšovaním nezamestnanosti. A práve toto sa dialo v rokoch 2013 a 2014.

Znamená to, že sa už nemôžeme spoliehať na automatizmy v ekonómii, lebo vývoj sa zrejme posunul do inej kvalitatívnej roviny a výsledkom je oddelenie tvorby pracovných miest od obnovenia hospodárskeho rastu. Tradičné nástroje už nefungujú.

Elity pokračovali v nalievaní peňazí do ekonomík a emitovaní nekrytej meny, ako napríklad Americká centrálna banka. Európska centrálna banka zase oznámila, že odkúpi dlhopisy akýchkoľvek krajín, ktoré budú v problémoch, aby stabilizovala euro. Odkupovanie dlhopisov však nebolo riešením príčin a problémov, ktoré viedli k súčasnej kríze.

Ďalšou metamorfózou tejto krízy bolo zistenie, že nezamestnanosť sa stáva trvalým fenoménom v jednotlivých krajinách a že zároveň znamená výrazné ohrozenie nástupu mladých ľudí do pracovného procesu. Dnes sme svedkami vysokej miery nezamestnanosti absolventov v Španielsku, Taliansku, Francúzsku, Portugalsku, Írsku, ale napríklad aj v Nemecku. Táto nezamestnanosť nie je daná nevhodným študijným zameraním mladých ľudí, ale vyplýva z dvoch základných problémov.

Po prvé, úspory potreby práce vo väzbe na nové technológie sú síce atraktívne, ale radikálne znižujú celkovú potrebu práce. Po druhé, zamestnanosť už nie je viazaná na taký obrovský rozsah produkčných kapacít.

Narastá fenomén zbytočnej generácie - generácie, ktorá vznikla na základe zlého zhodnotenia potreby kvalifikovanej práce. Výsledkom takéhoto systému môže byť len prehlbovanie problémov spoločnosti a narastanie politického, ekonomického a sociálneho napätia vo väčšine krajín.

Tradičné postuláty neplatia

Ak nové technológie radikálne zvyšujú produktivitu práce, je zrejmé, že na vyrobenie väčšieho množstva produkcie potrebujeme menej ľudí. Náklady na ľudskú pracovnú silu klesajú na váhe celkovej produkcie, ale zároveň to znamená, že stále viac ľudí je zbytočných.

Nenájdu si prácu, nebudú mať príjem, nebudú spotrebúvať. Väčšina ľudí prejde na tzv. záchovný model. Je zaujímavé, že táto jednoduchá logika veci ako keby zostávala mimo pozornosti politických elít, ktoré stále dúfajú, že umelou tvorbou pracovných miest, nalievaním peňazí do ekonomiky alebo inými tradičnými nástrojmi dosiahnu oživenie ekonomiky a obnovu platnosti starých ekonomických postulátov.

Ak však skutočne prebehla kvalitatívna zmena, tradičné postuláty neplatia. Už nebude nastávať automatická tvorba pracovných miest a dokonca nebude platiť ani prahová hodnota nárastu hrubého domáceho produktu o tri percentá, čo má viesť k aktivácii procesu tvorby nových pracovných miest.

Toto všetko sa v konečnom dôsledku veľmi ľahko premietne do polarizácie majetku, trvalej nezamestnanosti a skutočnosti, že proces obmeny pracovných miest nemusí viesť k vytváraniu nových pracovných miest s vyššou kvalifikačnou náročnosťou, vyšším mzdovým ocenením a vyššou perspektívou profesijnej kariéry, kde by jediným problémom bol dostatok vzdelania. Naopak, vzniká rad menej kvalifikovaných miest, pričom prebieha tzv. valmartizácia pracovných miest. Dôsledkom je rozdiel medzi produkciou vzdelávacieho systému a celkovou štruktúrou potreby práce v spoločnosti.

Zbytočná generácia

Keď sa pozrieme na svet okolo seba, riešenie si vyžadujú predovšetkým problémy spojené so starnutím populácie alebo ekologická devastácia životného prostredia. V týchto oblastiach by sme teoreticky mohli zamestnať státisíce pracovníkov. To však musí niekto zaplatiť.

A tak ako si starostlivosť o seba môžu dovoliť iba bohatí dôchodcovia, aj riešenie problému znečistenia prírody je možné iba na základe dostatočných finančných zdrojov. Keďže zdroje nie sú, tieto oblasti možnej spotreby práce spoločnosti neexistujú. Narastá fenomén zbytočnej generácie - generácie, ktorá vznikla na základe zlého zhodnotenia potreby kvalifikovanej práce.

Výsledkom takéhoto systému môže byť len prehlbovanie problémov spoločnosti a narastanie politického, ekonomického a sociálneho napätia vo väčšine krajín. Stojíme teda pred zásadnou otázkou. Skutočne nastáva obnova ekonomického rastu, alebo majú pravdu „tradiční pesimisti“, ktorí hovoria, že Európa je na prahu ďalšej vlny recesie?