Neoliberálni politrukovia atakujú voličov

Mimoriadne im záleží na Slovensku. Či skôr na tom, aby ho mali pod kontrolou?

Reklamní a marketingoví znalci s vtieravou taktikou. Idú na to cez tradície a vlastenectvo

ĽUBOMÍR HUĎO upozorňuje na novú stratégiu politického spracovania „neposlušných“ Slovákov, aby volili podľa želania trhových prostitútov.

Ak nevolíš štandardné strany, rozumej politických zapredancov inšpirovaných mocou, tunelovaním a obohacovaním sa na úkor národnoštátnych záujmov, tak si extrémista, populista, ultrapravičiar, fašista. Jednoduchá axióma zakorenená v mysliach tradičného spektra zľava doprava a sprava doľava, či už ide o kresťanských demokratov, sociálnych demokratov alebo novodobých (neo) liberálov v podstate s neomarxistickým uvažovaním. Po nedávnych parlamentných voľbách ich máta nočná mora, ako si do zákonodarného zboru politických komediantov, pokrytcov a špekulantov dovolila časť slovenských voličov zvoliť niekoho pre nich neprijateľného.

Pluralizmus, tolerancia k inému názoru a politická kultúra len odtiaľ – potiaľ, tak ako sú nastavené mantinely politického a ekonomického establišmentu a NGO-istov (mimovládnej mafie). Nezaberá už hlavný mediálny prúd a voliči si myslia, čo chcú, a rozhodujú sa mimo predpísaný rámec výberu politických prostitútok. Preto nastupuje iniciatíva neoliberálnych marketingových mágov a prichádzajú k voličom až do ich poštovej schránky. Ako vianočný darček venovali zadarmo časti voličov politický leták Naše Slovensko, honosne nazvaný noviny (vytlačili ho v náklade 200 000 kusov) a chcú v tom aj naďalej pokračovať, aby napravili nepodarené mysle rebelujúcej Slovače.

Prisluhovači SDKÚ, Bútoru a Kisku

Noviny Naše Slovensko, s podtitulom Občasník o krajine, ktorú milujeme, boli distribuované do schránok domácností v tých oblastiach Slovenska, kde strana Ľudová strana Naše Slovensko získala viac ako 10 percent hlasov. Podľa štandardných prisluhovačov súčasného režimu je to ultrapravicová strana a všetci, ktorí ju podporujú, sú fašisti. Keďže nenávistná kampaň pod rúškom boja proti fašizmu nezaberá, tak zvolili inú taktiku – my nič, my demokrati so záujmom o našu peknú vlasť.

Za novinami sú Peter Hajdin a Adam Znášik z agentúry Komplot Advertising a pri príprave prvého vydania im vypomáhali ľudia z reklamy, marketingu, mimovládok či médií: Pavlína Morháčová, Erik Lehrer, Peter Simonik, Ján Orlovský, Igor Polakovič, Martin Slosiarik, Tomáš Szalay, Samuel Marec, Egon Gál, Miroslav Kocúr a ďalší. Agentúra Komplot Advertising, ktorá vznikla pôvodne ako dizajnérske štúdio, sa venuje klasickej reklame, brandingu, korporačnému dizajnu i politickému marketingu. Do portfólia jej klientov patria NESS, Siemens IT, Piano Media či Profesia.sk.

Peter Hajdin vie, ako šikovne využiť právne a trhové kľučky: „Zdalo sa mi neprijateľné, že si niekto sprivatizuje výraz Naše Slovensko – ako keby bolo len ich a nie nás všetkých. Zistil som, že ĽSNS síce ľuďom hádže do schránok noviny s takýmto názvom, ten však – v rozpore s platnými pravidlami – nemajú registrovaný, tak som si ho zaregistroval ja."

Podľa Hajdinových slov nestojí za novinami žiadna organizovaná iniciatíva, nejde ani o skrytú či pripravovanú podporu nijakého subjektu. Komplot Advertising sa v minulosti podieľal na prezidentskej kampani Andreja Kisku, Martina Bútoru a SDKÚ. Teda všetko osoby a politický subjekt vzájomne spojených oddanosťou americkým životným záujmom, európskej centralizácii, multi-kulti agende, fanatickej rusofóbii a Novému svetovému poriadku až do roztrhania tela, no navonok s rétorikou o neskonalom záujme o dobro a prosperitu Slovenska a jeho občanov.

V súvislosti s novým propagandistickým atakom presviedča Hajdin verejnosť, že je obzvlášť dôležité, aby sa jeho noviny nespájali so žiadnou politickou stranou či hnutím. Vznikli údajne len vďaka podpore jednotlivcov, ktorí sa s myšlienkou stotožnili a boli ochotní prispieť na jej realizáciu. Na Facebooku k tomu napísal: „Od začiatku sme vedeli, že nechceme robiť jednorazový výstrel do tmy. Celé naše úsilie má zmysel len vtedy, keď budeme v tejto práci pokračovať a naše Naše Slovensko bude prichádzať do schránok viackrát do roka, najmenej do budúcich parlamentných volieb.“

Keď počúvate marketingové neviniatka podkuté politickým zákulisím ako v prípade Hajdina, možno uveríte, že ide vlastne len o osvetu a nie o politický zápas: „Naším cieľom nie je písať proti Kotlebovi, ani prehovárať voličov Ľudovej strany Naše Slovensko, aby nevolili túto stranu. Ich rozhodnutie rešpektujeme, majú právo voliť, koho chcú. My im chceme ponúknuť iný uhol pohľadu na svet okolo nás. Povedať im, že svet je pestrejší, ako si možno doteraz mysleli."

Autori projektu sa hrajú na finančných vydedencov a tvrdia, že naďalej sú úplne závislí od finančných darov a vyzývajú prispieť na konkrétny účet. So svojím cieľom sa netaja – osloviť 20 percent voličov ĽSNS.

Od Ježiška cez Štúra k liberálnej demokracii

V agitačnom plátku s ôsmimi stranami, nazvanom honosne noviny, je na titulnej strane netradične prerozprávaný príbeh o Jozefovi a Márii a narodení Ježiška, no okrem Vianoc sa venujú aj vnímaniu slova vlasť a vlastenectvo. Prinášajú napríklad vianočný rozhovor s kňazom zo Starej Ľubovne, vianočné posolstvo, zamyslenie nad Vianocami v dobách vedeckého ateizmu, či reportáž o tom, ako vyzerá vianočný športový deň.

Tvorcovia a iniciátori už zistili, že neoliberálnymi frázami a havloidnými pokryteckými úvahami nespracujú časť slovenskej verejnosti. Vrhli sa teda na tradície – kresťanstvo a vlastenectvo. Cez národnú hrdosť, ktorou aj tak pohŕdajú, a cez odkaz predkov chcú spracovať mysle ľudí, ktorých považujú, tak ako ich americké vzory, iba za „biely odpad“. Idú na to, ako sa hovorí na Slovensku, spoza bučka ( vo význame zákerne, od chrbta).

V príbehu o Ježiškovi apelujú na ľudskosť otázkou: „A ako by Mária s Jozefom, títo zafúľaní pútnici, dopadli u nás, na našom Slovensku?“ Aká nenásilná paralela s davmi imigrantov zo severnej Afriky, Blízkeho východu a strednej Ázie a aké priehľadné masírovanie, preto nechýba hneď aj odpoveď: „Ale keď sa bližšie prizrieme, koho to nám osud zavial, zahodíme strach a otvárame naše domovy i naše srdcia. Iba tak totiž vidíme svet pravdivo.“

Pod takto ladeným príbehom nechýba citát Ľudovíta Štúra o rovnosti, láske v srdci, nevytváraní rozdielov medzi ľuďmi a úprimnom, otvorenom čestnom národe.

Len nech ešte neoliberálni demagógovia slniečkarskej produkcie vysvetlia, prečo máme otvárať srdcia a domovy niekomu, kto prichádza so šaríou , džihádom, mešitami, netoleranciou a náboženským a etnickým diktátom? Kto chápe násilie ako jedinú a účinnú formu komunikácie, od hromadných bitiek po sexuálne obťažovanie, znásilňovanie vrátane populačnej expanzie s výhľadom na dominanciu a určovanie systému a spôsobu života? Úprimný a čestný národ nepracuje na seba likvidácii v duchu etnomasochizmu a xenofílie, ako by nám radi nanútili neomarxistickí multi-kulti tyrani.

V politickej agitke nechýba úvaha O pocitoch, kde dostáva čitateľ lekciu o a nenahraditeľnosti liberálnej demokracie, o populizme, emóciách, novinároch – jednoducho o výnimočnosti súčasného systému, ktorý treba zachovať stoj, čo stoj. Tak nám okupačné vojská NATO, NSA, drony, no go zóny, Sorosove mimovládky a ohlupujúci mainstream v tom pomáhajte!

Demagógia najhrubšieho zrna

V kultovom českom filme Pelíšky jedna z postáv pri počúvaní rádia o reformách v roku 1968 konštatuje, že vrahovia a zlodeji z 50. rokov nás idú učiť demokracii, veď stále sú to ti istí ľudia.

V prípade nového ataku marketingových manipulátorov s jasným politickým posolstvom nám o vlastenectve budú hovoriť tí, ktorým boli Slovensko a slovenský národ, ich história a tradície vždy ukradnuté a pohŕdali nimi. Snívajú jedine o tom, aby bolo ich/naše – ovládané a poslušné. Svetoobčania, kozmopoliti, trhové prostitútky, ktoré by zapredali aj vlastnú mater za zisk, úspech a prosperitu, nám budú vysvetľovať pojmy vlastenectvo a vlastenec, citovať Ľudovíta Štúra, ktorého ešte nedávno hanobili pre jeho rusofilstvo, a dávať lekcie z demokracie. Na ich aktivity možno odpovedať opäť prostredníctvom českého filmu Černí baróni, keď generál na inšpekcii miestnej vojenskej posádky skonštatuje: „Chce se mi zvracet! Zase se mi chce zvracet!“