Liberálny fašizmus nie je oxymoron, ale krutý paradox zvrátenej doby

Liberálny fašizmus nie je oxymoron, ale krutý paradox zvrátenej doby. Jeho existenciu dokazujú filozofi, politológovia aj politici

"Budúci fašisti si budú hovoriť antifašisti"

Vlastnou matkou európskej tragédie v rokoch 1933 až 1945 bolo dôsledné liberalistické chápanie demokracie, ktoré ovládlo západnú Európu.
(Laco Novomeský)

Súčasní a propagandisti režimu často argumentujú, že pomenovanie liberálny fašizmus je politologický oxymoron. „Fašizmus však nemôže byť liberálny, fašisti vždy nenávideli liberálov a liberalizmus,“ píše autor článku Tomáš Kyseľ. Podobne sa vyjadril aj Eduard Chmelár, podľa ktorého je pojem liberálny fašizmus politologický oxymoron. Paradoxne sám Chmelár sa stal terčom útokov liberálnych fašistov.

Politológ a filozof Ľuboš Blaha Kyseľovi odpovedal nasledovne:

Len pre poriadok, ak hovoríme o liberálnych fašistoch, nerobíme tak preto, že liberalizmus a fašizmus považujeme za totožné ideológie. A áno, každý vie, že historický fašizmus, či už v miernejšej Mussoliniho podobe alebo extrémnejšej Hitlerovej nacistickej podobe, bol absurdným vyústením mnohých konzervatívnych hodnôt. Preto sa tomu hovorí extrémna pravica. Ale prepanakráľa, pointa je, že súčasní liberáli sa v mnohých ohľadoch správajú ako fašisti a preto im hovoríme liberálni fašisti. Nie preto, že uctievajú Hitlera. Haló, to ako vám napadlo.

Ľuboš Blaha následne predložil konkrétne body, ktoré liberálny fašizmus dokazujú:

  • Nedokážu tolerovať iné názory a kriminalizujú ľudí, čo neveria v ich liberálnu ideológiu. Fašisti takisto nedokázali tolerovať nič než fašizmus.
  • Šíria nenávisť a výsmech voči všetkému, čo nepovažujú za liberálne, vrátane hodnôt národa, kolektívnych identít, solidarity či socializmu. Rovnako ako fašisti nenávideli hodnoty, ktoré ich ideológia nevedela prijať.
  • Liberáli sú v ekonomike presvedčení, že slabší si nezaslúžia pomôcť a vlastne by ich mal eliminovať voľný trh. Najprudšie to kedysi vyjadril liberálny filozof Herbert Spencer, ale podobne rozmýšľal aj guru neoliberalizmu Hayek.
  • Liberáli tlieskajú zbrojeniu a americkým vojnám. Zjavne ich fascinuje násilie a ničenie iných národov, tak ako kedysi Hitlera. Chcú, aby ich veľká Amerika kontrolovala svet a zašliapla neposlušné štáty, tak ako po tom túžili nacisti v Nemecku.
  • Najviac mi liberáli pripomínajú fašistov tým, ako nenávidia Rusov a ďalších Slovanov. V druhej svetovej vojne povraždili fašisti cez 30 miliónov Slovanov a sovietske Rusko bolo ich hlavným ideologickým nepriateľom.
  • Podobne ako fašisti, aj liberáli obhajujú korporátnu kapitalistickú ekonomiku, v ktorej by zlikvidovali ľavicové strany, odbory a robotníckych rebelov a ľudia by otočili na kapitalistické molochy.
  • Najznámejším prípadom krásneho súznenia liberálnej ekonomiky a fašistickej politiky bol Pinochet v Čile, ktorý podľa rád amerických neoliberálov sprivatizoval dôchodky aj zdravotníctvo, povraždil ľavicových odporcov, odstránil odbory a zaviedol fašistický režim.
  • V globálnej ekonomike liberáli obhajujú systém štrukturálneho rasizmu, v ktorom rozvojové štáty otročia na veľmoci a žijú v otrockých podmienkach, len aby západné korporácie mohli bohatnúť.
  • Slovenský právnik Branislav Fábry v podobných súvislostiach používa termín militantná demokracia. Charakterizujú ju dvojaké metre pri hodnotení spoločenskej reality, ochrana oligarchie , podpora militarizmu a usilovanie o kriminalizovanie politickej opozície.
  • Slovenský filozof Lukáš Perný, ktorý má s liberálnym extrémizmom dlhoročnú skúsenosť, v článku pre Literárny týždenník píše irociky o „slušných“ liberálnych extrémistoch. Svoj článok začína Voltairovým výrokom a pripomína, že súčasní liberáli nemajú s pôvodným liberalizmom takmer nič spoločné. Týchto liberálnych extrémistov stotožňuje so zaužívaným pomenovaním slniečkar.

    Definuje ho nasledovne:

    Slovíčko slniečkar skutočne na prvý pohľad evokuje človeka, ktorý nekriticky bojuje za uplatnenie lepšieho a harmonického sveta, kde víťazí humanita, všeľudská láska a splynutie národov. To ale nie je pravda. Možno sa nájdu výnimky, ale slovo slniečkar sa udomácnilo v našich vodách ako pejoratívne slovo pre určitú skupinu pokryteckých ľudí, ktorá je špecifická tým, že sa oháňa slušnosťou, toleranciou, no v skutočnosti činí presný opak. Oháňajú sa slobodou slova a demokraciou, no usilujú o cenzúru, dehonestáciu oponentov, ba dokonca kriminalizovanie za iný názor. Ich typickým znakom je do neba volajúce pokrytectvo, dvojaké (kilo)metre pri posudzovaní spoločenskej reality a predovšetkým fanatická angažovanosť v určitých politických kruhoch a ideologicky jednostranných mimovládnych organizáciách. Slniečkar nepreferuje diskusiu rovného s rovnými, útočí zákerne a zozadu. Slniečkar ignoruje racionálnu diskusiu a namiesto argumentov používa urážky, vyhráža sa, či dokonca podáva trestné oznámenia. Ide o nihilistu, ktorý nemá problém zverejniť súkromné informácie či dokonca falošnú korešpondenciu; nedodržať slovo, zradiť či šíriť klamstvá iba v prospech toho, aby druhého očiernil a zdiskreditoval. Sú to jednoducho neféroví ľudia, s ktorými nie je možná racionálna diskusia.

    Perný ďalej pripomína, že ide ideologicky o ľudí, ktorí sa identifikujú ako (neo)liberálni tzv. „progresívci“, centristi, euroatlantickí, prozápadní. Z hľadiska záujmov zastupujú predovšetkým príslušníkov vyššej strednej a vyššej triedy a „hodnotovo“ ide prevažne o pravicových liberálov, prípadne extrémnych centristov. Povolania týchto ľudí sú predovšetkým viazané na súkromnú sféru, marketing, tretí sektor (napr. tzv. sociálni inovátori, menežéri sociálnych médií), médiá a politické strany. Patria sem samozrejme aj deti privatizérov a veľkopodnikateľov, ktoré nikdy nepoznali čo je to chudoba alebo neistota. Ideológovia slniečkarov sa hlásia ku konceptu tzv. otvorenej spoločnosti, čo je koncept K. R. Poppera, ideového otca agendy falošného filantropického globalizmu Georga Sorosa a jeho nadácií.

    Na Perného článok reagoval aj Peter Glasňák:

    Perného definícia slniečkarov ma nabádala čoraz väčšmi uvedomovať si, že žijeme v rozprávke. Tej andersenovskej – Cisárove nové šaty. Takmer neuveriteľné paralely, ale, žiaľ skutočné. Iba aktéri majú iné pomenovanie. Prefíkaní, podvodní krajčíri aj v súčasnosti tkajú neviditeľnú látku z ničoho pred očami dvoranov, ktorí videli materiál iba ušami, a videli neviditeľné, aby neprišli o prácu na cisárovom dvore.

    Na paradoxy liberálneho extrémizmu upozornil aj filozof Peter Janoshazi:

    Progresívne média a politici pomáhajú priviesť na svet ultra-nacionálne hnutie v nenávisti triumfujúce nad konkurenciou. Košice ukázali, že najlepšou mobilizačnou silou proti jednému druhu nacionalizmu je iný druh nacionalizmu.

    Na existenciu liberálneho extrémizmu upozorňuje dlhodobo aj politológ Roman Michelko v súvislosti s citátom Emila Hodála v kontraste citátov Mazurka. Po citácii Hodála, kde sa vyhráža vraždami národne a sociálne cítiacich ľudí dodáva:

    Toto tu v kontraste s tým, čo povedal Mazurek je v poriadku. To je len mladícka nerozvážnosť. Kde to žijeme? Uvedomte si aká partia sa chystá vládnuť v roku 2020.

    V podobnom duchu píše aj publicista Juraj Janošovský:

    A verejný vulgárny (faktami nepodložený) antikomunizmus dnes šíria mainstreamové média rovnakým spôsobom ako NSDAP. Rovnako (ako Tisov režim), aj v súčasnosti miestni kolaboranti nahradili právny štát policajným. S odpočúvaním, donášaním a politickou korupciou. Média „odstreľujú“ neposlušných funkcionárov, zatiaľ iba na TV obrazovkách. No agresívni aktivisti (viď spomínanú stránku „ZOMRI“) sa prezentujú pripravenosťou riešiť problémy súčasného protektorátu aj „ostrými“.

    Aktivistka Soňa Valovičová pripomína:

    Liberálny kapitalizmus je predvečer veľkých zmien pre ľudstvo, bohužiaľ v tej najhoršej podobe, čo svetu môže dať… Pre liberalizmus je doménou krivý charakter človeka, nemorálnosť a nenávisť k pravde. Iba pravda zachráni svet. Kapitalizmus a jeho reakčný liberalizmus nie je o pravde, je o klamstve. Čoskoro to pochopíme všetci… Prepisuje sa minulosť, aby sme neprotestovali a boli lojálni, pod falošnou maskou mierových misií celú Európu pri všetkých hraniciach s Ruskom ‚chránia‘ tanky a bojové vozidlá, a socializmus a jeho symboly kosák a kladivo sa dostali na čiernu listinu zakázaných symbolík… Dnešný liberalizmus je posledným štádiom, v ktorom sa terajšia civilizácia nachádza. Chaos, anarchia, pomýlené hodnoty, individualizmus, naschvál sofistikovane zamieňané pojmy a dojmy do nesprávnych slov a výrazov, v tom najreakčnejšom období kapitalizmu vo vykorisťovaní človeka človekom pod heslami slobody jednotlivca, vo svete plnom lokálnych krutých vojen. Kam kráčame?

    Bývalý minister školstva Juraj Draxler taktiež upozorňuje na praktiky liberálnej kaviarne. Liberálnych fašistov Draxler opisuje ako človeka kaviarne:

    Mozog človeka z kaviarne totiž nie je schopný chápať svet, ktorý nie je rozdelený na dve časti, na nás a tých zlých. Ak im náhodou vysvetľujete nejaký názor na spoločnosť, vedu alebo umenie a ten neobsahuje upokojujúce slová ako Smer, Rusko, Danko a podobne, kaviarnik zneistie a po chvíli sa dostavia tiky… Svetom pravého intelektuála z kaviarne sú nadávky, regulujú mu hormonálnu rovnováhu. Raz som jednému jedincovi neodpovedal ani na jednu z päťdesiatich nadávok, roztriasol sa a kým som ho stihol zastaviť, zo zúfalstva zhltol hrsť tabletiek. Takže opatrne.Človek z kaviarne nie je prírodou prispôsobený na to, aby sa sám od seba niečomu venoval a nechal iných na pokoji. Ak ich dáte viacerých na jedno miesto a nemajú svoje bežné terče, veľmi rýchlo sa začnú žrať medzi sebou.

    Podľa filozofa Vladimíra Mandu sú otázky, na ktoré sa zameriava tzv. liberálna kaviareň iba ohlupovaním a odvádzaním od skutočných životných problémov.

    Liberálni extrémisti sa často odvolávajú na tzv. liberálnu demokraciu a jej hodnoty. Na otázku, čo to vlastne tá liberálna demokracie je, sa snažil nájsť odpoveď filozof Richard Sťahel:

    Je to politický systém? Štátne zriadenie? Ideológia? Politické hnutie či smer politickej filozofie? Alebo aj všetko vymenované? Ak áno, aký je potom rozdiel medzi liberálnou, kresťanskou a sociálnou demokraciou? Aby sme sa vyhli zmätkom okolo mnohých významov pojmu liberálna demokracia, bolo by vhodnejšie používať pojem ústavná demokracia. …. Zanovito trvať na tom, že zriadenie, ktoré tu máme a ktoré čelí ohrozeniu, je liberálna demokracia, môže preto veľmi ľahko vyvolávať dojem, že na právach, ktoré nevznikli v rámci liberálneho politického myslenia, až tak nezáleží. Tento pocit však, žiaľ, umocňujú aj vyjadrenia mnohých predstaviteľov liberálnej politiky na Slovensku, ktorí už neraz avizovali, že najlepšie by bolo, keby sa, keď už nie všetky, tak aspoň niektoré sociálne, kultúrne a environmentálne práva do ústavy nedostali, a keď už tam sú a nedajú sa odtiaľ (zatiaľ) odstrániť, treba intenzívne popracovať na tom, aby sa tieto práva marginalizovali, spochybnili či skarikovali a ich dostupnosť čo najviac sťažila.

    O liberálnom fašizme hovorí tiež Emil Páleš. Ten zdôrazňuje, že súčasní tzv. antifašistickí bojovníci (falošní antifašisti) sú najväčším faktorom fašizácie.

    Extrémny liberalizmus reflektujú aj politici

    Podstata javu, tzv. liberálneho extrémizmu sa stáva skutočným spoločenským problém. Dokazuje to aj fakt, že na tento problém čoraz častejšie reagujú aj politici. O liberálnom extrémizme už otvorene hovorí aj Robert Fico či Štefan Harabin. Na liberálny extrémizmus ako spoločenskú hrozbu upozornil aj predseda NRSR Andrej Danko počas osláv SNP:

    Aj dnes stojíme na pomyselnej hranici, keď sa deformujú hodnoty ľudskosti a sme svedkami návratu k extrémistickým ideológiám. Na jednej strane je tu extrémizmus fašistický, a na strane druhej klasicky liberálny. Často práve oni umelo vyvolávajú konflikty, aby sa potom tvárili, že sú ľudskí a priateľskí. Práve v dnešnej dobe internetu sa nesmieme nechať manipulovať klamstvami vytrhnutými z kontextu. Propaganda a manipulácia je dnes prítomná a je silnejšia ako kedykoľvek predtým.

    Na strane druhej, pojem liberálny extrémizmus využíva aj ultra-konzervatívna pravica, čím tento pojem relativizuje a dáva liberálnym fanatikom zámienky aby svoj nečestný politický boj, ktorý sprevádza šírenie nenávisti a násilie odôvodňovali. Ultra-konzervatívci tak napokon liberálnym fašistom napomáhajú. Paradoxne, liberálni fašisti zase zbierajú body pre ultra-konzervatívnych tým, že sami skĺžajú k pouličným útokom, nadávkam, dehonestovaniu a násiliu ako súčasti politického boja.

    Existenciu liberálneho extrémizmu dokazujú čoraz častejšie útoky „liberálov“ na ľudí, ktorí s nimi nezdieľajú názor. Tento extrémny „liberalizmus“ nemá nič spoločné s Kantovým kategorickým imperatívom ani Millovými textami o slobode. Tento liberalizmus prebral skutočne fašistické praktiky aj do aktivistickej praxe (fyzické útoky, vyhrážanie, okrikovanie na ulici, lynčovanie nepriateľa či dokonca zákaz vstupu do podnikov pre politický názor). Aj preto je pomenovanie liberálny fašizmus legitímne.


Zdroj

davdva.sk

Sme občianska iniciatíva, ktorá šíri povedomie o alternatívach voči súčasnému ekonomicko-spoločenskému zriadeniu. Ako už názov naznačuje, voľne nadväzujeme na skupinu DAV (1922-1937), ktorej predstavitelia sú nám inšpiráciou v sociálnej angažovanosti a snahe o progresívnosť.

Sulíkové daňovo-odvodové koliesko by pomohlo len najbohatším desiatim percentám boháčov tvrdí Inštitút finančnej politiky

NA DVERE KLOPE
LIBERÁLNA
TOTALITA

LIBERÁLNA
MAFIA
LINČUJE

NEOLIBERÁLNI
POLITRUKOVIA
ATAKUJÚ

PRERAZILI
DNO
PROTISLOVENSKOSTI

OHAVNÁ
SPOLUPRÁCA
NA VRAŽDE