PARADOXY GLOBÁLNEHO VÝVOJA

PARADOXY GLOBÁLNEHO VÝVOJA

"Hospodárska kríza komplikuje situáciu takmer na celom svete už od roku 2008"

Krajiny sa snažia nájsť z nej východisko spoločnými silami, ale aj individuálnymi krokmi. Domácu spotrebu limituje predovšetkým zadlženosť obyvateľstva, čo vyvoláva potrebu zvýšenia exportu. Ak chceme viac vyvážať, musíme nájsť krajiny, ktoré majú nielen záujem o naše výrobky, ale aj prostriedky na ich kúpu. Počet takých krajín sa však radikálne zúžil. Problémy má nielen Grécko, Cyprus alebo Írsko. Polarizácia výrazne deformuje aj úroveň spotreby v Číne, Indii, Brazílii, Juhoafrickej republike, Argentíne alebo Rusku.

Menej chudoby na planéte

Podľa štatistík nastal pokles chudoby na planéte - z 3,6 miliardy ľudí, ktorí žili z jedného dolára na deň pred 15 rokmi, je dnes iba 1,8 miliardy. Tí, ktorí zbohatli, majú viac o dva doláre na deň. Je jasné, že väčšina ľudí síce štatisticky zbohatla, ale reálne nezískala dodatočné zdroje na väčšiu spotrebu.

Tú by však mali zachrániť vyspelé krajiny Európskej únie, Japonsko alebo Spojené štáty. Predovšetkým Európsku úniu však stále zaťažuje zadlženosť obyvateľstva a pomalé riešenie individuálnych bankrotov. Spojeným štátom môžeme závidieť skutočnosť, že sa po roku 2008 sériou legislatívnych krokov urýchlil proces individuálneho bankrotu.

Aj keď to mnohých prekvapuje, individuálny bankrot chráni pred exekučným konaním, znamená reštrukturalizáciu dlhu, určenie toho, akú časť dlhu musíte zaplatiť veriteľovi. Ak sa tento proces uskutoční v priebehu niekoľkých mesiacov, dlžník je oddlžený a môže byť ďalším zdrojom budúcej spotreby.

Ak však analogický krok v Európe trvá v priemere 3 až 4 roky, je zrejmé, že väčšina zadlženého obyvateľstva sa nedokáže reštrukturalizačne zbaviť obrovskej dlhovej záťaže. Naštartovať domáci dopyt v týchto podmienkach je problematické. A nezávisí to ani od objemu dlhopisov, ktoré kúpi Európska centrálna banka, ani od rozhodnutia Európskej únie o pokračovaní jej rozvoja ako najekologickejšieho zoskupenia na planéte.

Okrem toho prichádza nová komunitárna smernica v oblasti energetiky, ktorá radikálnym spôsobom posunie potrebnú podporu alternatívnych zdrojov, a to bez ohľadu na ich vplyv na energetickú sieť. Nastáva ďalší paradox globálneho vývoja - Spojené štáty vďaka ťažbe bridlicového plynu znižujú ceny energií pre domácnosti a podniky až o 40 percent.

Na druhej strane, Európska únia bude pre ekologické normy zvyšovať ceny energetických vstupov. Nečudo, že v takejto konfigurácii znova vzniknú problémy s nezamestnanosťou a budú silnieť izolacionistické a separatistické tendencie. Nárast ekonomického nacionalizmu a regionalizmu výrazným spôsobom sťaží podmienky pre prijímané opatrenia a v konečnom dôsledku to môže nielen predĺžiť trvanie krízy, ale aj zvýšiť náklady na jej riešenie.

Stransparentneniefinančných tokov

OECD a Európska únia prijímajú nové smernice, podľa ktorých možno do hrubého domáceho produktu zarátať aj sivú a čiernu ekonomiku. Na prvý pohľad to pôsobí ako rozumná myšlienka stransparentnenia finančných tokov a ich priblíženia oficiálnym statusom. Ak zväčšíme objem hrubého produktu zarátaním sivej a čiernej ekonomiky, zadlženie všetkých subjektov sa nám zmenší.

V skutočnosti však zmeníme len percentá podielu, ale nevyriešime dlhy obyvateľstva alebo podnikov. Spoliehanie sa na to, že jedným opatrením, napríklad ďalšími nákupmi Európskej centrálnej banky, vyriešime všetky problémy v eurozóne, je chybné a onedlho aj kľúčové politické elity pochopia, že tadiaľto cesta nevedie. Samotné navyšovanie HDP zahrnutím sivej a čiernej ekonomiky len odďaľuje riešenie problémov.

Je nepochybne správne riešiť sivú a čiernu ekonomiku, ale nie jej legalizáciou a zahrnutím do oficiálneho hrubého domáceho produktu. Tento stav sa môže skončiť len odblokovaním dlhovej brzdy. Možno tvrdiť, že podpora ďalších projektov opätovne naštartuje ekonomiku, prinesie hospodársky rast a zabezpečí tvorbu pracovných príležitostí. Skutočnosť však bude pravdepodobne podstatne horšia a všetky očakávané pozitívne zmeny sa udejú iba v minimálnom rozsahu.

Magický kruh problémov

Už roky prebiehajú rokovania o transatlantickej dohode o investíciách a spolupráci, ktorá by mala zásadným spôsobom zväčšiť spoločný obchodný priestor, posunúť tvorbu pracovných miest a zabezpečiť zvýšenie rastu hrubého domáceho produktu. Zatiaľ však bez úspechu. Okrem toho prípadný schvaľovací proces v jednotlivých krajinách bude trvať niekoľko rokov.

Je nepochybne správne riešiť sivú a čiernu ekonomiku, ale nie jej legalizáciou a zahrnutím do oficiálneho hrubého domáceho produktu.

Medzitým sa kríza radikálne pretransformuje a výrazne sa zväčší rozpor medzi pozitívnymi a negatívnymi efektmi nových IT technológií alebo nanotechnológií. Postupne dospejeme k poznaniu, že spoliehanie sa na pozitívny vplyv technických vynálezov na naše problémy bol neoprávnený.

Naopak, v mnohých prípadoch technológie prispeli k celkovému kumulovaniu problémov. Okrem toho nás čaká klimatický samit. Krajiny sa na ňom budú predháňať v tom, kto bude ekologickejší, ale na drobnú otázku, kto zaplatí nie obmedzenie emisií, ale adaptačné procesy na zmenu prírodných podmienok, samit neodpovie.

Nie sú finančné zdroje, nedostavuje sa ekonomický rast, máme narastajúcu sériu sociálnych problémov od nezamestnanosti až po sociálne búrky. Toto tvrdili politické elity už v roku 2008. Prešlo niekoľko rokov a napriek vynakladaniu enormných prostriedkov daňových poplatníkov sa nám nepodarilo preťať magický kruh týchto problémov.

Pridajme k tomu výrazné demografické zmeny, starnutie populácie, prerozdelenie nových uchádzačov o prácu v rámci jednotlivých kontinentov a aj skutočnosť, že sa póly svetového ekonomického rozvoja začínajú meniť. Na popredné pozície sa dostáva Čína, India, Brazília aj Rusko. Práve tieto krajiny by mohli byť pre nás vzorom.

Iný uhol pohľadu

Ak nebudeme riešiť príčiny, ale iba dôsledky, kríza bude trvalá, plazivá, bude prechádzať metamorfózami a zmenami, ale bude stále tu. A v konečnom dôsledku nám bude znepríjemňovať život ešte roky, kým sa populisti nechopia moci a nepovedú ku krátkym, ale mimoriadne atraktívnym zmenám.

Zlepší rozdelenie jednotlivých krajín ich pozíciu? Zabezpečí rozbitie Valónska a Flámska jedným prežitie a prinúti druhých k úsporným opatreniam? Oddelenie Katalánska od Španielska predsa nevyrieši problém celého Iberského polostrova.

Svet je stále viac prepojený nielen teritoriálne, ale najmä z hľadiska jednotlivých javov, vedných disciplín, procesov, súvislostí a v tomto kontexte určovanie vývoja iba na základe jedného vedného pohľadu, napríklad ekonomického alebo historického, sa nevyhnutne musí zásadným spôsobom mýliť.

Sme svedkami paradoxného javu, keď sa na jednej strane snažíme preniknúť do väčších detailov a hĺbok, ale na druhej strane definovaniu vlastného mechanizmu fungovania venujeme malú pozornosť. Nádhernou ukážkou je diskusia o užitočnosti či neužitočnosti spoločenských vied.

V rámci snahy zmenšiť výdavky na vzdelanie sme svedkami úsilia zlikvidovať spoločenské vedy ako zbytočné, pretože produkujú abstraktné výsledky. V skutočnosti by mali tieto vedy poskytnúť najdôležitejšiu odpoveď na otázky o smerovaní spoločnosti a jej možnom obraze, čím by sme sa vyhli súčasným problémom.

Predovšetkým by sme mali zmeniť uhol pohľadu na to, čo dnes nazývame národná, európska alebo globálna ekonomika, ale aj na jednotlivé civilizačné modely. Najmä by sme sa však mali zamyslieť sami nad sebou, či naše vlastné konanie, predovšetkým snaha mať všetko a okamžite, nie je jednou z príčin malej miery súdržnosti a solidarity.