Svet podľa Hanzelovej

Svet podľa Hanzelovej

"Hanzelová očividne vníma poslanie médií verejnej služby ako kádrovanie"

Ak chceme naozaj pochopiť, čo sa vlastne v spravodajstve verejnoprávnej RTVS deje, je nutné prečítať si obsiahly rozhovor, ktorý odchádzajúca redaktorka spravodajstva Zuzana Kovačič Hanzelová poskytla bulvárnemu plátku Nový Čas. V ňom nevdojak prezentovala svoje veľmi pokrivené a úplne scestné vnímanie médií verejnej služby.

Tak si najprv skúsme zadefinovať, aká by všeobecne mala byť definícia média verejnej služby. Takéto médium by malo byť podľa možností čo najviac objektívne, vyvážené, nestranné, prinášajúce koncesionárom celé spektrum všetkých relevantných názorov s tým, že predpokladá, že divák či poslucháč je natoľko súdny, že názor na tú ktorú politickú udalosť či osobnosť si potom dokáže vytvoriť sám. Verejnoprávny novinár , samozrejme, môže mať svoj občiansky názor či postoj, ale ten nesmie byť na obrazovke viditeľný a čitateľný, predovšetkým však nesmie byť aktivistický. Toto všetko v ostatných rokoch ani náhodou neplatilo.

Aféra Lipšicovo stádo v plnej ohyzdnej nahote ukázala nielen extrémne vulgárny slovník šéfa spravodajstva Lukáša Dika, predovšetkým však absolútne neprípustné vzťahy medzi niektorými, paradoxne, výhradne opozičnými politikmi. Po takomto škandále mal okamžite šéf spravodajstva odstúpiť, realita však, ako vieme, bola úplne iná. Po istom čase, keď jeho zotrvanie na takomto exponovanom poste bolo skutočne neprijateľné, bol dočasne stiahnutý, aby sa po pár mesiacoch, po preskúmaní jeho správania akousi komisiou, potichu vrátil na post, ktorý pred škandálom zastával. Pomery v spravodajstve postupne dospeli do stavu takmer dokonalého popretia verejnej služby.

Samotná Kovačič Hazelová v spomenutom rozhovore viackrát potvrdila, že nejaké priame zásahy do spravodajstva zo strany manažmentu boli absolútne nemysliteľné. Nekonali sa, žiadne povinné jazdy, neexistovalo niečo, ako, stopnuté reportáže. Napriek tomu podľa nej bol v spravodajstve RTVS veľký problém. Jej extrémne pochybné vnímanie verejnoprávnosti išlo až tak ďaleko, že ako neprípustné dokonca považovala návrhy jej nadriadených na respondentov do svojej relácie. A práve v tejto časti rozhovoru nevdojak priznala, že ako top kritérium pri výbere respondentov boli jej sympatie či antipatie k daným respondentom. Je až absurdné, že veľmi chabo vzdelaná bakalárka Hanzelová si dovolí posudzovať odbornú úroveň či kvalifikáciu respondentov, napríklad docenta Chmelára či docenta Škvrndu, ktorých odborná autorita, profesijný príbeh, publikačná činnosť sú priam astronomicky vzdialené od kádrovačky a krágľovačky Kovačič Hanzelovej.

Hanzelová očividne vníma poslanie médií verejnej služby ako kádrovanie a výber len tých respondentov, ktorí dotvárajú a utvrdzujú jej videnie sveta. Svoju osobnú antipatiu či averziu voči Eduardovi Chmelárovi, a teda jeho stopku čoby respondentovi obhajovala akousi starou, očividne vykonštruovanou kauzou. Na ešte viac hlinených nohách stálo jej kádrovanie docenta Škvrndu. Vraj jeho analýzy boli často veľmi katastrofické a nenaplnili sa. Výstupy tohto geopolitického analytika sledujem dlhodobo a systematicky a skutočne si nespomínam, že by sa nejako fatálne a, nedajbože, opakovane mýlil.

Ako top argument na vytváranie neoficiálnych čiernych listín použila pseudoargument, že vo vysielaní verejnoprávnych médií nemôžu dostať priestor ľudia, ktorí publikujú v takzvaných konšpiračných médiách. Táto jej pseudoargumentácia kríva na obe nohy. Tak predovšetkým, označenie konšpiračné médium nie je nijako objektívne definované. Existuje akýsi antikonšpiračný web konspiratori.sk, ktorý kádruje a krágľuje všetky médiá, ktoré nevyhovujú hodnotovému ukotveniu tvorcom spomenutého webu. Je absurdné, že tento nijakou všeobecnou autoritou neautorizovaný web je bernou mincou pre redaktorov verejnoprávnych médií.

Zároveň tak funguje akési perfídne kádrovanie nepohodlných osôb, ktoré sú vylúčené z verejnoprávneho priestoru len preto, že niekedy možno niečo publikovali v takzvaných konšpiračných médiách. Nikto pritom neskúma , či to, čo kádrovaní experti publikovali , bolo či nebolo tiež konšpiračné, či ich tvrdenia niekto relevantný vyvrátil a podobne. Na definitívnu stopku vo verejnoprávnych médiách teda podľa Hanzelovej stačí, ak daný autor niekedy niečo publikoval v týchto médiách. To, čo ľudia jej razenia vytvárajú, je čistý boľševizmus naruby, dokonalý zrkadlový obraz normalizačných médií. Aj vtedy stačilo, aby niekto podpísal Chartu 77 a bol nadobro vytesnený z verejného priestoru.

Samozrejme, demokratická spoločnosť dáva priestor aj takýmto extrémne vyhraneným osobám, aby vyjadrovali svoj názor. Ľudia s mentálnou výbavou oduševnenej zväzáčky, ktorá by svojim naturelom dokonale zapadla do Rudého práva v päťdesiatych rokoch, sa môžu realizovať aj dnes. V plátkoch ako Hríbov .týždeň by to bolo v poriadku, ale jej pôsobenie vo verejnoprávnych médiách bola ťažká chyba v systéme, ktorá bude nakoniec, aj keď oneskorene, napravená.